Zamyslenia VIII

Predsa ešte len pridávam ďalší blog v tomto upršanom aprílovom počasi. Vonku je dosť veľká zima, čo som trochu prekvapený, aj keď večer sa chystám preč autom.

To nie je slabosť, ale čnosť, to nie je prehra, ale výhra. Častokrát takémuto človeku sa dobre uľaví, a zrazu zistí, že na všetko stačilo len jedno jediné... jeho osobný prvotný krok zlepšiť kvalitu svojho duchovného a duševného života, ktoré možno celé roky, možno teda celú tú dlhú dobu vedome zatláčal kdesi v podvedomí, ale všetko sa raz ozve. Len treba začať.

Na toto všetko je potrebné, aby sme samostatne hľadali práve to, čo nás s kýmsi rozdeľuje, presne ako som to spomínal. Vymenovanie istých nezrovnalostí a následné pracovanie na ich postupnom odstránení môže nám skutočne zefektívniť a skvalitniť život, a môže to celkom ľahko spôsobiť, že sa budeme dívať nielen reálnymi očami na svet, ale my sami sa dostaneme do pozície, kedy dobre poradíme a to na základe našich životných skúseností práve tomu, ktorý prechádza tým obdobím, čím sme si prešli my. Azda viacerí mi potvrdíte, že človeka s ťažkosťami dokáže naozaj pochopiť a povzbudiť taký, ktorý si podobným údelom v minulosti napríklad už prešiel, a teda presne vie, o čom toto všetko je.

To je azda to pomýlené, keď všetko chceme si dokázať pred sebou, že vieme byť samostatní a podobne. Je to síce dobré, ale kto si zvykne aj na to, že je úplne sebestačný, možno ťažko bude prijímať napríklad pomoc kohosi, keď sa ocitne v neznámom prostredí. Nebude na to zvyknutý, a nebude si vedieť predstaviť, že aj on čosi od toho druhého potrebuje. Ešte v takom nadšení z predchádzajúceho času si povie, a veď ja to nejako zvládnem, to nič nie je. 

Lenže to sú naše mylné predstavy. Aj mňa sa to týka. Myslel som si, že to predsa nič nie je, a všeličo ma napríklad zaskočilo. Napríklad som vybadal, aké veľké medzery ešte mám v uvažovaní nad nejakými dôležitými otázkami života. Ešte si ani ja celkom dostatočne neviem predstaviť riešiť nejaké konkrétne situácie.

Avšak netrápte sa, ak ste na tom podobne. Veľkosť človeka, a hodnota jeho spočíva v tom, že človek si aspoň prvotne uvedomuje, že nie je majster sveta, a nie je všemocný. A že nie všetko dokáže ovplyvniť a vybaviť. Možno chceme aj dobre tomu druhému človeku, ale naučil som sa jednu vec. Skutočne, každý človek má nejaký ten vymedzený osobitný priestor v ktorom žije, a kde si on sám vie určiť čo chce a čo nie. Kde sa vie rozhodnúť. Ja som to napríklad do určitého veku nevedel, a nikdy som sa ani nezamýšľal nad takýmito témami, ktoré teraz takto píšem, ale je potrebné aj na toto myslieť.

Takýto človek sa môže doslova definitívne odvrátiť od takej osoby, a návratu už predsa nebude.. nebude to možné, a možno ani potrebné, nakoľko neexistovala odozva. Ako to myslím. Je to v prvom rade práve preto, lebo ten človek, ktorý potrebuje pomoc, áno, postupom času môže akokeby ozdravieť z toho všetkého, avšak vtedy mu môže razom dôjsť, že odmietal len na jeho škodu skutočne osoby, ktoré mu chceli pomôcť, ale on nechápal tú pomoc, ktorá by sa mu takto dostala, a bolo by to pre neho dobré, a veľmi pozitívne. Proste nechce si poradiť od skúseného, ale hľadá pomoc všade tam, kde to dostať nijako nemôže. 

Napríklad som si všimol aj tu na tejto stránke, doslova nazvem to tak, absurdnosti niektorých tém vo fóre. Úplné absurdnosti. A miesto toho, aby to človek nejako prijal, tú kritiku, vďaka ktorej môžeme len a len rásť, a vlastne nijakým spôsobom, nie je to ani možné, nemôže nám uškodiť, maximálne tak nám môže otvoriť oči aby sme lepšie vnímali pravdu a celé to všetko okolo nás, tak máme tendenciu kopať okolo seba. Samozrejme, musím vždy predovšetkým začať od seba. Ako pomôcť takým ľuďom. 

Mám pocit, že áno, ako sa aj vraví, človek počuje, ale ja by som to skôr ešte upresnil, človek vníma len to, čo chce vnímať alebo počuť.

Nič viac. Môže to mať veľmi zlé dopady na dotyčného človeka. Veď aj tí ľudia okolo neho tiež vlastne vynaložili mnoho úsilia o nejaké to zblíženie, a každý, kto chce pokojne pracovať musí dobre vychádzať so spolupracovníkmi, a musí sa vedieť povzniesť nads všeličím. Avšak moje skúsenosti minimálne z tohto obdobia, čo si teraz tak viacej všímam ma uisťujú, že ešte nie každý toto dokáže, hoci sa snažím, aby ten, ktorý nejako chce napredovať, aby som mu pomohol, ak chce. Lenže niekto to nechce... 

Uzavretie sa do seba, nevnímanie sveta takého aký je, prerušenie kontaktov s ľudmi, s ktorými celkom normálne a prirodzene sme tvorili čosi ako spoločenstvo, a dnes by sme si nevedeli predstaviť život s nimi môže mať veľmi vážne dopady na duševný stav človeka, z ktorého nájsť riešenie nie je jednoduché.

Záverom asi toľkoto ešte. Práve preto treba napríklad vo voľnom čase zatelefonovať svojim známym. zatelefonovať svojej rodine, že ako sa majú. Treba si proste ten čas s niekým strávený užiť čo v najväčšej kvalite a spokojnosti.




Zdieľaj článok na facebooku
49 odoberateľov

Komenty k článku