Chcel by som naznačiť ešte úvodom môjho článku, že pravdepodobne sa budem ešte venovať tejto problematike, pretože ma osobne zaujala, a poskytuje mi takto možnosti širokého záberu v uvažovaní.
Ako som to spomínal aj v mojom statuse, a hádam aj v neskoršom blogu, stala sa mi veľmi milá situácia, ktoré v prvom rade zmenila moje zaužívané zmýšľanie.
Viete, v súčasnosti sa zameriavame na akúsi ekonomickú prouktivitu, a v podstate je to aj dobré, veď predsa človek potrebuje prežiť. Normálna vec, každý potrebuje žiť, každý potrebuje prežiť a byť na nejakej dôstojnej úrovni, nehovoriac o tom, že vyznávame isté hodnotové rebríčky, ktorých teda sa pridržiavame, a ktoré ako vzor si berieme do budúcna.
Človek prežil isté obdobie, ktoré môže analyzovať ako úspešné, alebo menej úspešné, či neúspešné, a potom stanoví nový postup.
Väčšina ľudí keď zažije niečo raketovo dobré, zvyčajne chce v tom ostať. Kto odmieta pocit, kedy dostane výplatu. Asi nikto. Každý si zaslúži dostať odmenu za niečo vykonané. Každý sa z toho teší a predstavuje, čo všetko si kúpi. Teda chtiac nechtiac takto vytvára vo svojom živote isté hodnoty, a tie hodnoty predstavujú v podstate premenu jednej formy na druhú. Premenu práce na mzdu, premenu mzdy na kúpu nejakého tovaru, obstaranie tovaru na jeho konečné využitie. Normálna vec.
Avšak v živote každý z nás (takmer) chce predsa niečo dosiahnuť, ktoré bude mať nejakú trvalú pečať. Neostane len na povrchu, ale pôjde do hĺbky.
Obyčajne situácie, pri ktorých sa akokeby zastaví čas.... peniaze tam rolu nehrajú. Rolu nehrajú ani kariérne postupy, rolu nehrá ani ekonomicko finančná stabilita, rolu nehrá finančná produktivita, sila peňazí, ani nič, čo si môžete za financie kúpiť. Sú beztak veľmi potrebné, ale neslúžia na to, aby som v nich videl konečný cieľ stále sú len prostriedkom.
Ale keď v živote zažijeme niečo emočné, obyčajne máme tendenciu si to sprítomňovať, aj keď nie každý si to prizná.
Dôsledok hodnoty v našom živote spôsobí nevnímanie času, v ktorom žijeme, a to je dôsledok aj toho, že hodnoty, ktoré užívame na tomto svete, smerujú predsa k vyššiemu cieľu, kde zemská starosť nás viac nebude trápiť, ako sa to spomína v jednej zádušnej piesni. Tu ťa zemská starosť, viacej netrápi, tohto sveta márnosť v nič sa obráti.
Kto nemá rád príjemné spomienky vyslovene s akýmsi prianím, aby tá chvíľa sa nikdy neskončila, aby sa stále niečo zopakovalo, hoci vieme, že raz predsa len precitneme do onej reality, v ktorej sa nachádzame, a v danom čase to všetko sa premení len na spomienky, ktoré nám už nevezme nikto... A z nich človek bude ešte istú dobu čerpať a z nej žiť.
Záverom spomeniem to, že toto nie je pesimistický, ale skôr realistický náhľad na materiálne verzus duchovné zmýšľanie, a je samozrejme otázne, čo v človeku rezonuje ako to, čo je je pre neho priorita a najdôležitejšie. Snáď k tejto tematike sa ešte vrátim.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár