Závislosť na druhej osobe II

Idem sa predsa len pustiť do článku, čo som písal nedávno, a ešte som ho ideovo nedokončil. Čo teda všetko môže pre nás znamenať závislosť na druhej osobe, kde to môže hraničiť s našou osobnou slobodou, či je potrebné cítiť nejakú interakciu s niekým.

No. Takže. v prvom rade si musíme uvedomiť, že človek nedokáže jestvovať sám. Môžeš byť neviem aký samotár, individualista, je to nemožné. Je rozdiel teda byť osamotený, a je rozdiel, kedy človek žije vyslovene v nejakej izolácii. Ešte som to našťastie neprežil, dúfam pevne, že Boh mi dopraje spoločnosť, v ktorej to bude zmysel prežiť môj život. Byť sám nie je dobré. Ľudia, ktorí tvrdia, že im je dobre samým tak, ako to je, môžu celkom ľahko byť egoistickí, falošní. Nik nedokáže predsa jestvovať sám.

Je dosť možné, že človek, čo všetko dusí vo svojom vnútri, tak vyzerá aj navonok. Človek, ktorý sa obyčajne trápi, vidieť to na jeho tvári. Vidieť to na jeho zovňajšku. Človek, ktorý vie vycítiť, že ten druhý sa trápi. Možno niečo prežil čo nevie vrátiť späť, a aj tak sa nechce otvoriť.

Taký človek prežíva nepríjemný zápas sám so sebou, kedy je závislý na druhom človeku. Možno na človeku, ktorý ho opustil pre nejaký dôvod. Áno, vždy sa nejaký ten dôvod nájde. Ako to už býva, jeden je šťastný, že sa niečo skončilo, druhý je nešťastný. Obyčajne šťastná je vinná stránka, nešťastná nevinná. Takto to naozaj v živote býva. A človek akokeby si časom zvykol na tú inakosť, s ktorou možno počítal, ale si nemyslel, že to naozaj príde. Zrazu cíti, že ideovo a myšlienkovo je na tom človeku závislý. Predstavuje si situácie, kedy s danou osobou niečo pekné prežil, a práve to pekné mu spôsobuje možno najťažšie a najbolestnejšie spomienky, aké kedy mohol zažiť. Tie, ktoré by možno vymazal najradšej zo svojho života. 

Sčasu na čas si treba na ne zvyknúť, pretože to človeka bude ešte hodnú dobu spomínať. Je jedno či s človekom sa rozídeš v dobrom, alebo zlom, efekt je jeden a ten istý. nejaký ten čas človek nebude žiť v realite a prítomnosti, ale bude žiť z minulosti. Bude žiť kdesi v danom roku, kedy niečo prežil, a následne sa prepne do reality, v ktorej sa nachádza, možno nebude celkom ani vnímať to všetko, čo sa udialo. To, čo ho malo zaujímať, sa stalo na okraji jeho záujmu, to, na čom by mal postaviť základy jeho nového pôsobenia možno razom premenil z pochopiteľného dôvodu na ruiny, v ktorých človek častokrát tápa. Chce všemožne niečo opraviť, ale proste to nejde. Chce nanovo vystavať to zničené, a možno sa mu to začne aj dariť, ale keď bude vidieť, že tá jeho práca je zbytočná, a pochopí, že tadiaľ cesta nevedie, hádam ju opustí, a vydá sa iným smerom.

Ako som to spomenul nespočetne veľa krát, ale predsa, je potrebné, aby naša cesta mala cieľ. Málokto vie, kde konkrétne sa ten cieľ nachádza, a práve preto aj duchovný život, kresťanstvo, označuje človeka a cirkev ako cirkev putujúcu. Putujeme teda do večnosti, to je z kresťanského hľadiska. Ešte horšie je, kedy človek nevie presne zadefinovať, kam vlastne kráča. Aká je idea jeho života, aké je jeho životné motto, čím vlastne sa riadi, aby sa vedel dobre zorientovať v spleti ťažkých životných situácii, ktoré neobídu isto nikoho. Ani toho, ktorý zo zdarne má na ružiach ustlané, nie je všetko jedno. Práve preto sa snažím všetko robiť v tichosti, aby som vedel raz obstáť.

V tomto závislosť na druhej osobe môže dopomôcť k vytvoreniu jednoty. Je toľko ľudí, čo zbytočne špekuluje, pretože mu ten druhý nevyhovuje, až konečne zistí, že ten človek je jeho cesta. Že ten človek, ktorého pozná dlho je niekto, s ktorým sa oplatí niečo zmysluplné vytvoriť. Nenazval by som to ale závislosťou na druhom človeku, pretože platí jedna vec.

Človek prirodzene nedokáže žiť sám. Dokážeš si vytvoriť možno vlastný mechanizmus, tak by som to nazval, vlastný postup, ako by si mal žiť, ale celkom sa to nedá. 

Pekná pieseň od Desmodu je toho príkladom. Každá bunka v tele cíti, Že to takto nemá byť, zabudla si mi dať návod, ako mám bez teba žiť, prečo dotýkať sa ťa nesmiem, aj keď viem, že to tak rada máš, ja pamätám si všetko, ty zabúdaš.

Ach. Aká pravdivá je táto pieseň, ktorá svoje poslanie splní, ktorá prestane mať platnosť jedine vtedy, kedy človek naozaj nájde človeka, ktorý to všetko dobré dokáže aj opätovať, čo nedokázal ten človek pred tým.

Zdieľaj článok na facebooku
67 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Surfrock89

    31 ročný muž

    Tá veta ma zaujala,najkrajšie chvíle bývajú neskôr najbolestivejsie,no a o to sa práve snažíme,zažívať v živote pekné chvíle,život je hotová hádanka
  2. 2
    Vreskot000

    33 ročný muž

    @surfrock89 presne tak.... píšem z mojej skúsenosti ale taký je život vieš..