Nateraz v týchto večerných hodinách by som sa predsa len ešte chcel na krátku chvíľu trochu pozastaviť, a napísať predsa len ešte niečo. Zopár krátkych mojich myšlienok, ktoré sa nateraz pokúsim akosi vtesnať do týchto riadkov. Čo teda by som chcel napísať by som chcel vyjadriť nižšie v nasledujúcich riadkoch.

Ako som spomínal v prvej kapitole tohoto článku, častokrát sa stretávame napríklad s akousi výstrahou na pracovisku, ktorá znie pomerne nebezpečne. Tá veta znie. Je jedno, za aký čas to spravíš, ako to spravíš, ale to spraviť jednoducho musíš. Nejedná sa tu o akýsi pokyn pri zadeľovaní práce a následne jej kontroly plnenia. Či už predbežnej, priebežnej, alebo v tej výslednej, finálnej podoby plnenia práce, ale o to, že to musí byť hotové.

A možno to ani nie je také potrebné, nejaké mimoriadne alebo vážne, avšak častokrát nás napríklad dokáže vyslovene vydesiť, tak by som to asi nazval, tón daného príkazu, rozkazu, nejakej zadanej úlohy, proste pokyn, ktorý by sme mali vykonať. To znamená, že vyslovene máme tendenciu jednať napríklad z pozície akejsi vyššie nadradenej funkcie. A čo je v tomto ešte väčší paradox, a to som si všimol v nie jednej práci, ukladajú vám to osoby, ktoré ani zďaleka nie sú proste nijako na to kompetentné.

Prejavuje sa to napríklad vtedy, keď je prijatý nový pracovník do práce, ktorého možno treba zaučiť, dať mu akési krátke školenie, ktoré sa nezakladá na nejakých klasických pokynoch, ktoré dostávate z kancelárie, ale priamo na pracovisku. A ako som to spomínal nastáva niekoľko, nazval by som to znepokojujúcich situácii, ktoré celkom reálne môžu nastať.

Človek nie je stavaný neustále na akési kontrolovanie, a s tým spojené akéai vyhrážky spojené s preukazovaním, alebo lepšie povedané, pomenoval by som to dokazovaním si vlastnej sily, dokazovanie, zdôrazňovanie akejsi našej osobnosti, azda dôležitosti, ktoré je častokrát použitá, alebo zneužitá vyslovene na upevnenie pozície moci. Proste chce niekto tým dať najavo, v skratke povedané, že treba dať na známosť, kto tu je pánom. To by bolo v podstate ešte celkom v poriadku, ak sa to nedeje a neuskutočňuje akýmsi výhražným, nebezpečným, miestami až agresívnym tónom, kde človek veľmi rád dáva najavo a na známosť, že on je ten dôležitý, alebo lepšie povedané najdôležitejší.

Je to ťažké proste. Ťažko je plniť akési podmienky, ktoré v určitom slova zmysle hraničia s akýmsi mentálnym preťažením, mentálnym extrémizmom, kedy sme vystavení prílišnému tlaku pri plnení svojich povinností, kedy na človeka je vyvíjaný evidentne neprimeraný nátlak, ktorý v podstate za určitých podmienok nemuseli vôbec nič.

Záverom vyslovím zopár večerných myšlienok. Nech je ako chce, vždy majme na pamäti, že každý jeden z nás má v neposlednom rade svoju ľudskú dôstojnosť, ktorého rešpektovanie nám prikazuje jednak morálny zákon, ktorý by každý z nás mal v určitých medziach a normách aj primerane dodržiavať, ale mal by si to ctiť a vážiť, vyznávať v každom okamihu života, pretože všetci sme si rovní. Všetci sme si rovní, nik nie je viac, a nik nie je menej, nik nie je doležitý a dôležitejší, nik nie je rovní a rovnejší, ale, naozaj treba dbať na dôstojnosť každej osoby, na ktoré sa naozajxv dnešnej dobe mierne zabúda, pretože na človeka sa vyslovene hľadi ako na produkt čohosi, a nie tak, že si zaslúžime spravodlivé a dôstojné jednanie za každých okolností. Toľkoto som chcel napísať.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár