To motto znie takto, citujem. "Nikdy nechcem byť jednotkou, lebo jednotka je blízko nuly". Samozrejme, kto sa rád učil na strednej škole, ten mi dá za pravdu, že teda tá jednotka bola akýmsi pozitívnym vyjadrenim hodnoty jeho študijných vedomostiach. Mnohí štúdium celkom dobre nepochopili, pretože keby sa človek lepšie učil a neflákal by sa toľko, vedel by toho viac.
Túto starú známu vetu sme častokrát mnohokrát počuli z úst pedagógov, ktorí sa spoza tej katedry o niečo aj snažili. Ja musim veľmi vyzdvihnúť moju strednú školu, v spomienkach sa rád vraciam do tých naozaj čarovných okamihov a kvalitne stráveného času. Mnohí sa boja byť jednotkou, pretože tá je naozaj blízko nuly. A tak človek prirodzene, vo všetkých oblastiach života sa samozrejme chce ukázať v čo najlepšom svetle, ukázať len to dobré, pomlčať o svojich chybách. Pokiaľ intenzívne pracujeme na tom, aby sme tieto chyby čo najrýchlejšie a v čo najkratšom časovom rozmedzí odstránili, určite to nám samým bude časom len na chválu. Pretože všetci túžime sa kdesi v živote pohnúť, nikto nechce stratiť čas zbytočnosťami.
Lenže čo je smutné, a to je paradox dnešnej doby, veľa tých jednotkárov v živote sa javia ako naozajstne nuly, ktore nemaju už čo ponúknuť, pretože zdanlivo už akosi vyčerpali práve ten pomyslený duchovný obsah predovšetkým hodnoty svojej vlastnej osobnosti, kde sa v spoločnosti prezentovali azda tým najhorším možným spôsobom, ako len mohli. Azda svojím vnútorným pyšným a ľahostajným postojom možno aj k pálčivým spoločenským problémom, na ktoré možno oni vedia nájsť ten pomyslený vhodný recept, ako to všetko možno s dávkou ľahkosti čo najlepšie prekonať, ale nechcú to prezradiť. Možno svojou prílišnou benevolenciou, mierou apatie miesto empatie, pokrytectvom, falošnosťou, ktorá možno v tej horšej trvalej miere naozaj mylne nahradzuje naozajstným záujmom o toho druhého človeka, najlepšie miernym, taktným a nevtieravým spôsobom, čo v spoločnosti práve pozorujeme azda pravý opak tohoto všetkého.
Pokiaľ budeme sa správať ako namyslené jednotky, možno sami zistíme, že ešte naozaj máme čo doháňať, a že ten pravý úspech sa skrýva naozaj za veľkou dávkou osobného sebazaprenia a odopierania, k čomu mnohí z nás nechceme pristúpiť, a prave preto takto človek bude neustále stáť na jednom mieste, mylne si mysliac že sa kdesi pohol, a niečo začína pre spoločnosť znamenať.
Čo teda by som dodal ešte na záver tohoto článku? Daj si sám v sebe otázku. Aké je tvoje životné motto. Na základe čoho si si ho zvolil, a prečo sa ním vlastne riadiš, alebo chceš riadiť. Čím sa chceš v živote napĺňať, aby si pocítil v živote to opravdivé a trvalé šťastie, ktoré je nutne potrebné, aby ho každý z nás vyhľadával. Hoci to nie sú jednoduché otázky, odpovede naň môžu naozaj v istej miere veľmi blahodarne pôsobiť na rozvoj našej osobnosti smerom k dobrému, prejavovania toho dobra a skvalitneniu života, aby sme sa naozaj cítili šťastní, naplnení, a aby z nás mohli čerpať to dobré, čo máme predovšetkým obsahovať.
A ako by sme nemali vyzerať? Predovšetkým ako prázdni, predovšetkým pyšní ľudia, pochybné intelektuálne individua, ktorí všetkému samozrejme rozumeju, už všade boli, všetko vedia, všetko pochopili. Už sú jednotkami, ale čo je najhoršie, v najľahších článkoch života v spoločnosti obyčajne neobstoja, pretože prvé vážnejšie pochybenie pre nich znamená totálny výpadok a zaciatok konca.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár