O čo teda asi ide, vysvetlím teda v nasledujúcich riadkoch nižšie. Napríklad som sa teda dozvedel, že niektoré problémy nie sú riešiteľné myslením.
Neviem presne, čo si mal na mysli, keď si napísal túto dosť filozofickú hlášku, ktorá ale celkom sa mi páči, pretože viem, že človeka to takto otvára novým myšlienkam, a novými možnostiam zároveň.
Myslenie je práve na to, aby sa problémy dali vyriešiť. Tým, že človek premýšľa, dáva predsa sebe priestor a šancu, aby vyriešil to, čo ho napríklad v nedávnej minulosti trápilo, alebo čím sa napríklad zaťažuje v súčasnosti. Problém tu ale vnímam v celkom odlišnej situácii. Mnoho ľudí potláča v sebe dosť značné problémy, pretože si myslí, že je hanba o tom hovoriť. Nehovorím tu nejaké klasické vety k dosť vážnym veciam, ak je niekto napríklad na niektorých nerestiach napríklad závislý, pretože do širokého spektra je toto v podstate vážny spoločenský problém, ktorý sa nedá vyriešiť napríklad nejakou jednou diskusiou. Tu nejde o to, čo si kto čo myslí o tom, tu sa jedná o to, že človek proste potrebuje pomoc, a ten, kto je komeptentný v plnom rozsahu pomôcť, a daný objekt, ktorý pomoc proste vyžaduje, teda tieto dva prvky, elementy, či nájdu dostatočný primeraný, nazval by som to súzvuk duší na takúto vážnu spoluprácu, kde jeden proste lieči toho druhého a ten dotyčný prijíma daný liek. Či ho teda prijíma, alebo ho odmieta vo forme nejakej odbornej pomoci.
Mnoho ľudí si myslí, že prílišným filozofovaním dokáže viac pokaziť, ako napredovať kdesi, kde to má zmysel. Určite, keď človek rieši možno aj profesijne, a teda venuje sa závažným otázkam, nie je to možno najpríjemnejšia práca, a potrebuje proste zmenu, pretože non stop sa nedá riešiť nejaké problémy, na ktoré potrebujeme dostatočný časový jednak priestor, a jednak dobrú psychickú vybavenosť, ktorú nie každý má.
Myslením práveže sú riešiteľné mnohé problémy pretože niekedy stačí tak málo, a človek, paradoxne dokáže veľa. Ako to myslím? Celkom jednoducho. Niektorí ľudia sa zaťažujú mnohými nezmyslami, ako, čo si myslia o nich ostatní ľudia, pričom tomu v skutočnosti a teda realite nie je vôbec tomu tak.
Mnohí chcú vyzerať perfektne a dokonale, ale zabúdajú, že práve ten punc ľudskosti, tak by som to asi najvýstižnejšie a najpresnejšie nazval, spočíva práve v tej našej ľudskej nedokonalosti a omylnosti, vďaka ktorým týmto vymenovaným faktorom sa len učíme stále nové poznatky, ktoré samozrejme majú veľmi pozitívny prínos do spoločnosti. Proste nás posúvajú stále vpred, čo vnímam ako veľmi dôležitý míľnik v napredovaní človeka.
Aj omyl je pozitívna emócia, a mnohí si myslia opak. Chcú vyzerať perfektne, všetko musí klapať, bez jedinej chyby. Kto si myslí, že všetko musí byť perfektné za každú cenu, je na veľkom omyle, a môžeme ho považovať za blázna, pretože staré známe porekadlo hovorí, že mýliť sa je ľudské.
Ešte na samotný záver by som rád moju úvahu, večernú reflexiu zakončil skvelou myšlienkou, ktorú som sa naučil v duchovnom živote. Áno, mýliť sa je ľudské, a nič sa nedeje a každý má právo akokeby robiť chyby, nič na tom nie je zlé, negatívne, keď proste človek nedokáže všetko spraviť úplne presne, bezchyby a podobne. ale odpúšťať, to je božské.
A práve toto mnohí nedokážu, pretože nie sú otvorení pre duchovné možnosti. Toľkoto by som chcel asi napísať v dnešnom článku na záver.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bardamu
30. 4.apríla 2018 00:47
Fuj ty nechutný kastrát
Napíš svoj komentár