Či by sme mali byť celý život chudobní ale šťastní a obklopení ľuďmi ktorých máme radi, alebo by sme mali milión eur, boli by sme bohatí, ale neboli by sme šťastní z prozaického dôvodu. Ustavične by sme sa teda báli, obávali, strachovali o nás samotných, čo by sa nám stalo, a teda logicky, či nám niekto nesiahne na to, čo máme, čo sme si zarobili, proste na ten materialistický výdobytok, ktorý sa v poslednej dobe skloňuje čoraz častejšie, hádam než by to malo byť potrebné. Ako to teda myslim?
Mnoho z nás nie sme dostatočne pripravení na akúsi zmenu v živote, ktorú v určitej fáze života je veľmi potrebné zažiť. Vyhýbame sa azda spontánne akýmsi príležitostiam, ktoré naozaj nás môžu obohatiť, ale my to tvrdohlavo a vytrvalo všakovakým spôsobom odmietame. A pritom naozaj o nič také strašné nejde. Častokrát keď to prvotné sa snažíme prekonať, ešte pociťujeme zábrany, ktoré ale nateraz nie sú logicky opodstatnené.
Je na škodu veci, že častokrát nerozmýšľame nad akýmsi prijatím rozhodnutia, ktoré vcelku môže byť akosi hraničné, hraničiace s chápaním v medziach zdravého rozumu a logiky, kde sa ešte dajú spätne vyvodiť priaznivé dôsledky pre čosi, čo sme vykonali, kde sa sa pomýlili. Čo sme chceli spraviť, a sme nespravili, čo sme spravili, a sme naopak, nechceli vôbec spraviť. Celkom isto tento scenár sa nezriedka môže hocikedy nám vyjaviť, a my budeme zaskočení a prekvapení, kedy proste hodíme spiatočku, budeme sa nazad chcieť vrátiť, čo nebude celkom pre nás dobré a prospešné, avšak už to nebude celkom také jasné a budú chýbať akési možnosti prirodzeného výberu, ak by som to takto mal nazvať.
Minule som so četoval so spolužiakom, a spýtal som sa ho. Reku bývaš neďaleko v dedine, hovorím mu, nemusíš ty, ale ja reku sadnem do auta a prídem ťa pozrieť, reku čo povieš. Neviem presne či som bývalého spolužiaka azda príjemne alebo ako zaskočil, ale mi napísal, že proste nebude doma. Reku spýtal som sa sám seba, kde je problém? Vari nie je niekto schopní po rokoch priateľsky sa stretnúť, prehodiť zopár slov, možno skočiť spoločne na nejakú kávu, zákusok, proste trochu si príjemne posedieť. Nevedel som presne že kde je chyba. Či teda naozaj nemá čas, čo sa samozrejme nedá celkom presne v rovine uvaźovania vylúčiť, alebo sa z niečoho chcel vykrútiť. Myslím si, že človek by mal proste obetovať trochu zo svojho pohodlia, vstať, spraviť možno aj to čo nechce, pretože ovocie, a celkový výsledok svojho snaženia sa nedá objaviť hneď po ukončení nejakého procesu.
Kedysi som spomínal, že áno, odmietame to, čo by sme mali prijať, váhavo sa staviame celkovo k jasným a logickým ponukám, a márne, respektíve klameme samých seba, s tou starou známou vetou, že predsa nás čas ešte len príde, a nemáme sa vopred za čímsi azda menej jasným hnať, akosi uvažovať dopredu, že teda na všetko príde čas. Áno celkom pochopiteľne, čas ako taký je naozaj na všetko, a nie je dobré a užitočné sa za niečím nasilu hnať, avšak ani nahovárať si, že ešte v určitej fáze mám čas, na niečo som mladý, neskúsený, sa nám naozaj môže vypomstiť smurčitým odstupom času, hoci si to spočiatku vôbec neuvedomujeme.
Ak sa vrátim k myšlienke a rečníckej otázke k článku, práve toto nás môže teda ochudobňovať, alebo naopak obohacovať, toto môže celkom isto priaznivo vplývať na nás tak, že proste budeme mať správne nastavené hodnoty v živote. Aj kedysi davnejšie,pokiaľ sme na váhach chceli čosi vážiť, dosiahnuť akúsi merateľnú hodnotu, prístroj musí byť nastavený presne, nestačí sa spoliehať na vlastnú imtuíciu.
Záverom spomeniem ešte čosi v krátkosti. Častokrát človek vo svojich rozhodnutiach, ktoré možno prijíma možno spontánne, možno po dlhšom akomsi uvažovaní a prognostickom zhodnotení, proste postupne zreje. A zreje teda postupne do takej fázy, že už si je paradoxne, to chcem napísať, v jednom okamihu akokeby úplne, priam stopercentne istý niečím svojím rozhodnutím, ktoré priamo v tom okamihu nadobudlo akýsi trvalý nemenný charakter, a vytvára to v ňom pocit šťastia.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár