Zlepšenie v živote III

Cez týždeň som sa venoval jednej problematike, avšak na tablete sa mi ťažšie píše ako na tomto notebooku, preto využívam možnosť pridať ešte čosi, a vraciam sa k predchádzajúcej tematike. Jedná sa teda o to, či teda by sme mali byť, v zmysle ostať, celý život chudobní ale šťastní a obklopení ľuďmi ktorých máme radi, alebo by sme mali milión eur, boli by sme bohatí, ale neboli by sme šťastní z prozaického dôvodu.

Život prináša veľmi veľa komplikovaných procesov, kde človek len veľmi ťažko, akosi obtiažne dokáže hneď identifikovať daný problém, hneď vytvoriť možnosť sa s ním akosi plne stotožniť, vytvoriť akýsi logický postup, algorytmus, pomocou ktorého problém vyriešime. Takéto niečo existuje síce, ale je to len vo svete modernej dobe digitálnych technológii, kde človek naozaj môže s nemým úžasom pozorovať, ako človeka odrazu tieto pomôcky poslúchajú, ako sa dobre ovládajú, a to, čo bolo pred rokmi novinka, a nedostupné, ako som to minule spomínal, sú teraz úplne samozrejmé, aj keď to človek sleduje ešte stále s akýmsi dychtivým záujmom.

Napríklad minule som sa vozil v novej sedmičke BMW. Neveril som do okamihu, že ten systém ovládanie gestami naozaj funguje tak, ako sa to prezentuje. Nevedel som si to dobre predstaviť. Neskôr som sa o tom presvedčil. Samozrejme také niečo nebudem pochopiteľné nikdy mať, ale jedná sa tu o to, ako teda som spomínal, či sa človek dokáže uspokojiť aj s predstavou, že niečo nedosiahne, niečo je nad jeho sily. Či človek si dokáže vytvoriť akýsi zdravý odstup a nežiť v akejsi imaginárnej bubline, že niečo chcem dosiahnuť, čo nikdy nebudem mať.

Že teda niečim, čo je pre mňa primerané, budem akokeby pohŕdať, a budem túžiť po niečom novom a lepšom, čo nikdy nebudem mať. Alebo to bude celkom isto možné napríklad za pár rokov, kedy ceny takýchto hnuteľností proste časom prudko budú padať, uberať na cene, a vtedy sa takýto tovar na trhu stane ľahko dostupným artiklom. A teda razom síce niečo použité budeme vlastniť, čo pred pár rokmi dozadu bolo brané celkom isto ako nejaká utópia, nezmysel, nerealita, nedosiahnuteľná méta, a človek razom môže podľahnúť akejsi ilúzie o svojej buď neschopnosti, keď sa človek pozrie možno na oveľa úspešnejších ľudí okolo seba v spoločnosti, pričom si neuvedomuje, že oplýva možno inými vlastnosťami. Takými, ktorými na škodu jeho veci nikdy nevyužije pre svoj osobný prospech, že vlastní možno charizmu, ktorú nikdy nedá najavo, možno pre svoju pýchu, pre svoju neústupčivosť, niekedy tvrdohlavosť, pre svoju možno konfliktnú povahu.

Pre svoju trvalú nezmieriteľnosť sa s nejakými faktami, ktoré sú jasné, jasne pomenovateľné, to, že proste nepochopí, že druhému treba niekedy aj dožičiť, myslene, a treba byť odosobnený od niečoho,v čom niekto napríklad považuje za akúsi prudkú nezdolateľnú závisť, že toto nevlastní.

Záverom tohoto blogu chcem ešte vyjadriť niekoľko súvislostí. Toto je práve ten pomenovaný hlavný problém, ktorý vyslovene zotročuje mnohých ľudí. Že si nevážime, alebo slabo vážime to, čo máme, nešanujeme si naše veci, ale túžime po veciach pre nás veľmi ťažko dostupných, a zdolateľných, ku ktorým cesta je veľmi namáhavá, a spojená s odriekaním nie takým, aké je potrebné, ale také, kde človek si bude odriekať prirodzené potreby svojho života, a uprednostní čosi materiálne, materialitické, pred tým, čo je potrebné vlastniť.

A práve toto môže spieť k nenaplneniu našich predstáv, že budeme žiť v nejakej idylke, nejakej lepšie povedanej bubline, ktorá celkom isto jedného dňa praskne, a ocitneme sa zoči voči akejsi realite, ktorú sme doposiaľ pre náš zastrený zrak nevideli. Toto isto sa nám môže stať jednak v duchovnom živote, toto sa nám môže stať aj celkovo v spoločenskom našom postavení a ponímaní, že človek niekedy síce buduje čosi, čo chce, ale to všetko sú vzdušné zámky, nejaká pomyslená bublina, ktorá jedného dňa proste spľasne, a vtedy padnú naše plány. Toľkoto som k tomuto článku chcel napísať.

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku