Zlepšenie v živote IV

Rád by som sa vyjadril na jednu anketu, na ktorú som azda už napísal recenziu, ale nedá mi predsa ešte akosi nedokončiť moje uvažovanie. Nadpis ankety teda znie, či by sme teda dôverovali človeku o ktorom viete, že mení názory v zásadných veciach zo dňa na deň.

Azda pri sebe nemáme takého človeka, na ktorého sa nie veľmi dá spoľahnúť. Nechcem ale teraz písať v akomsi pesimistickom podtóne, to nemám v úmysle, avšak nie som azda ďaleko odo pravdy. Ako to myslím? Možno teda by ste si hneď akosi pomysleli, že predsa som sa mal akosi vyjadriť opačne, že teda máme pri sebe človeka, na ktorého sa dá spoľahnúť. To je ale by som to povedal akýsi antropologický otpimizmus, z ktorého človek dokáže po niekoľkých neúspechoch poriadne vytriezvieť. Mnohí teda by mohli povedať, že teda či takému človeku sa oplatí veriť, za akých okolností, a čo všetko to obnáša práca, akési spoločenstvo s takým človekom, alebo takými ľuďmi, či to napríklad nie je akási strata času, pokiaľ nezdieľame čo i len podobné hodnoty, podobné záujmy, ale sa rozchádzame v zásadných otázkach.

A mnohí naozaj zbytočne strácajú čas v takom nepriaznivom prostredí, kde nič nedokážu pozitívne zmeniť k lepšiemu, a možno tak by aj chceli, ale naozaj nezmôžu nič. A možno na inom prostredí by to tak aj bolo. Inde by možno zarobili viac, ako zarobia na súčasnom mieste, možno by sa aj šťastnejšie cítili, možno by viac chodili do spoločností, proste ten život by si človek užil podľa svojho priania.

Minule som sa náhlil na aute z roboty domov. Mal som v pláne naozaj sa čo najrýchlejšie prepraviť domov, ale čosi ma podvedome brzdilo. Zastal som obďaleč námestia, a šiel som pozrieť na nejaké veľkonočné trhy. Trh ma nezaujal takpovediac ničím, ale zaujal ma iným. Stretol som spolužiaka a spolužiačku, ktorých som naozaj roky nevidel a nezhováral sa s ním. Mal som dobrý pociť, že som dokázal aspoň na krátku dobu proste vytvoriť akési spoločenstvo, kde som sa cítil šťastný, zo stretnutia, a z toho, že človek potrebuje spoločnosť, ktorá mu je blízka. Proste niečo ma akokeby ťahalo zastaviť autom, zaparkovať, a niekde sa vytratiť v dave ľudí, trochu si oddýchnuť, vyvetrať sa, a trochu sa cítiť dobre v spoločnosť.

O čo teda ide, by som sa teraz pokúsil vyjadriť. Človek prirodzene sa musí najmä v dnešnej veľmi uponáhľanej dobe prispôsobovať mnohým zmenám v akýchsi štruktúrach, ktoré si paradoxne tvoríme my sami. Jedno príslovie spomína, že človek si je strojcom svojho šťastia. Naozaj? Naozaj je tomu tak, ozaj človek si všetko určuje, všetko závisí len na nás, a na akomsi riadení v živote sa nikto iný nepodieľa? Nemusíme teraz na myslí mať takú samozrejmosť, ako pomoc Božiu, ktorá je nevyhnutný prvok v našej existencii, ktorú ako kresťan v zásade prijímam, pripúšťam, vedome sa jej podriaďujem a so všetkým duchovným poznaním sa snažím prijímať.

Ako je to potom možné, že človek má čosi naplánované, áno, obyčajne sa teda drží svojich predstáv, svojich plánov, a za normálnych podmienok to človeku aj vychádza. Človek predsa musí aj myslieť pozitívne, a neprivolávať si hneď nejaké možné problémy, kde človek len uvažuje ako kôpka nešťastia.

Jedná sa o to, že aj priveľa plánovania, s tým spojený akosi nevyhnutne stres, ako sprievodný jav každej dôležitej činnosti, pri ktorom cítime zodpovednosť viac ako inokedy, ako to existuje napríklad v manažérskom a podnikateľskom prostredí, alebo hociktorom inom odvetví práce, a podobne, človeka v podstate len dokáže naozaj robiť neslobodným. Berie mu ten pocit, že je pánom nad sebou, a čosi mu neustále akokeby zväzuje ruky. Tým nechcem akosi pripustiť, že ho to zotročuje, všetky tie čísla, grafy, tabuľky, všetky fakty, a podobne.

Záverom spomeniem v krátkosti. Ako spomínam v úvode, mnohí takto uvažujú, ako som písal, mnohí sa stále náhlia a neustále menia názory a sú nestáli. 


Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku