My niekedy nevieme celkom presne definovať, čo všetko máme pokladať za obetu, a čo vlastne pre nás určitý druh obety má znamenať. Mylne si to zamieňame s našimi povinnosťami. Napríklad ideme do práce. Aktuálne je vela snehu napadaného a od rána som mal čo robiť, aby som spravil poriadok, a počas tohoto dňa, a možno aj tých nasledujúcich ak bude takto intenzívne snežiť, inak to teda ani nebude. Vnímam aj moju prácu a všetko čo s ňou súvisí v akejkoľvek podobe,že je to naozaj pre mňa darom. Hoci stotožňujem sa s nadpisom, a teda aj mnohí azda dajú mi za pravdu, že nie kaźdý to takto dozaista môže vnímať.
Zistil som, že mnohým z nás sa veľa veci nechce. Bojíme sa čosi navyše vykonať, aby náhodou nás ktosi možno nejako nepožiadal o vykonanie nejakej nadpráce, akosi nad rámec našich povinnosti. Určite toto môže zaváňať napríklad využívaním toho druhého, v jeho prospech, kedy teda niekto spraví akúsi službu, ale prospech je vykonaný len na jednej strane, tá druhá strana je obyčajne bez akejkoľvek odozvy. A toto môže vyvolať akúsi nechuť do ďalšej práce. Najmä vtedy, kedy proste potrebujeme si zamakať, kedy nás čakajú pracovné, častokrát bezodkladné povinnosti. Obyčajne to príde a všetko sa nakopí naraz, ako keby toho nebolo všetkého dosť.
Je mi ale jasné, že ktosi môže našu ochotu, našu nezištnosť celkom isto využiť prospechársky, a vyťažiť z neho maximum. Niekto veľmi rád napríklad komusi pomáha. Možno za to aj dostane odmenu v akejsi primeranej podobe, on vynaloží možno veľké úsilie, ľudovo povedané, pri minimálnom svojom zisku, aby sa ten, na ktorého robím, pracujem, mal čo najlepšie. Lenže to sa celkom ľahko môže zneužiť v čísi nekalý prospech. On síce môže mať dobrý pocit z toho, že vykonal možno nadprácu, a dostal zaplatené, ale niekedy sa tam vyskytuje aj to, že ho vlastne len využije pre svoje ciele, čo nie každý môže pochopiť
Je ťažko aj definovať, čo ja pokladam za obetu pre mňa, pretože druhý to tak nemusí pokladať. Niekedy sa nám to javí niečo ako nachsvál. Sme v akejsi pracovnej skupine, kde pravda, rovnakým podielom s našimi ostatnými spolupracovníkmi čosi máme vykonať, čo prišlo rozkazom. Netvrdím, že tá práca v konečnom dôsledku je vypracovaná len jedným ale zadanie bolo pre všetkých rovnako, ale nie každý sa pričinil rovnakým dielom.
Aj ja som sa zamyslel, koľkokrát som spravil nadčas, a morálne som nebol ohodnotený, pričom ten zaplatený nadčas sa s odvedenou prácou a jej hodnotou v danom momente azda ani nedal nijako zrovnať. To je problém tých, ktorí pozerajú všetko jedine cez peniaze, a či sa mi to nejako osobne oplatí, alebo sa mi to neoplatí, a nepustím sa do niečoho iniciatívne. Proste počkám na akési vyzvanie, ale sám od seba pre to nespravím nič. Je takýto prístup ku svojím zvereným povinnostiam naozaj zodpovedný a správny? Ako to mám vlastne chápať.
Odpoveď mi prichádza oveľa neskôr, a práve vtedy, kedy si myslím, že tá moja nadpráca, tá forma mojej osobnej vynaloženej obety už naozaj bezpochyby ostane akási nepovšimnutá.
Čo spomeniem záverom článku. Snažím sa v týchto dňoch načerpať naozaj z vynaloženej obety, ktorá sa mi postupne stáva akýmsi tajomným darom. Darom, zmysel ktorého možno dostatočne ešte neviem pochopiť v súčasnosti, ale postupom dozrievania času azda na to prídem. To, že nič nie je zbytočné, a všetko má svoj zmysel a cenu. Vystanovila mi ešte na záver teda jedna myšlienka. Po dobre vykonanej možno aj ťažkej práce aké teda môžem mať pocity? Je pre mňa obeta taktiež darom, alebo to vnímam len akúsi nadbytočnú záťaž, ktorej sa bezodkladne v najbližšej dobe potrebujem zbaviť, alebo je to niečo, čo mi môže ukázať azda ešte jasnejší smer, kadiaľ sa uberať?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár