Aj na tomto banálnom prírodnom úkaze chcel by som teraz poukázať na to, že prirodzene, vlahu príroda potrebuje jednak na jar, kedy všetko rozkvitá, otvára sa takto pôda, ktorá je pripravená hospodárskymi procesmi a technológiami na potreby sejby a sadenia. Keď je hneď vlahy dostatok na samom začiatku technologického procesu, prirodzene sa pracuje lepšie, pretože okrem vlahy sú značne znížené aj náklady na pestovanie a obrábanie pôdy.
Asi toľko by som začiatkom chcel pripomenúť význam tohoto obdobia z poľnohospodárskeho hľadiska. Ak by som mal načrtnúť v mojej myšlienke, mám v tom celkom jasno.
Mnohí nechápeme často zmysel akéhosi úkonu, ktorý potrebujeme vykonať. Mnohí sa napríklad ostýchame vykonať prácu, ktorú síce nemáme v náplni práce, ale je potrebné to vykonať. Napríklad sa pamätám, keď som ešte bol v škole, bola to síce taká úsmevná, veselá príhoda s mojím spolužiakom, mimochodom sme vychádzali veľmi dobre spolu, a takto je to aj po dnešmý deň, kedy predsa ešte, síce v rozličnom povolaní máme svoje zadelené úlohy. Keď ho učiteľka vyzvala, aby spravil si okolo seba, alebo kdesi na chodbe školy, alebo na dvore, už sa celkom presne nepamätám, aká konkrétne to bola situácia, povedal stroho, citujem. A upratovačka je tu načo. Trochu aj mňa zarazil ten prístup, pretože najmä v mojej aktuálnej práci som si už proste zvykol na samostatnú prácu, kedy jednoducho musím nie že len samostatne rozmýšľať a konať, ale treba rozmýšľať aj za toho druhého.
Na druhej strane ale musím dozaista vyzdvihnúť na tomto práve spomenutom individuálnom prípade jednu skutočnosť, ktorá ma sprevádza od istého času v podstate po dnešný deň. Že lepšie je niekedy, kedy proste rozmýšľam samostatne, mám rád individálnu prácu. Nie pravda pretk, aby som od ostatných akosi prirodzene vynikol, na tom nemám čas ani možnosti, ale preto, že takáto činnosť ma posúva kdesi vpred.
Tam, kde vyniknú jednak individuálne schopnosti, kde v nej sa proste nájdem, a môžem si sám pred sebou celkom s určitosťou povedať, že toto som ja, toto je niečo, toto je práca, toto je presne tá činnosť, ktorá ma charakterizuje, v ktorej som sa postupnými krokmi približoval a dospel do takého záveru a rozhodnutia, že ona napriek svojej plnej zodpovednosti, a neľahkej práci, presne ako spomínam v motte tohoto článku, sa mi stala darom.
Darom, ktorý som našťastie ihneď v plnom jeho rozsahu sa snažil pochopiť, obsiahnuť, uvedomiť si to dostatočne, a prijať ako niečo, čo sa mi v tomto okamihu nateraz stala akousi prirodzenou súčasťou života, kde som s týmto všetkým patrične stotožnený, a aj podľa mojich možností sa snažím plne prispôsobiť, práve pre dobré plnenie a vykonanie si svojich pracovných povinností, a nie to len tak odfláknuť.
Čo by som chcel spomenúť na záver tohoto článku? Že, áno, celkom isto v živote sa vyskytujú situácie, ktoré celkom prirodzene odmietame, nemáme na ne najmenšiu chuť v niečom splniť si povinnosti, nejaké predsavzatia, alebo nariadené úkony ktoré sú azda bezodkladne potrebné vyriešiť a vykonať, ale ony naozaj nás učia mnohým vzácnym veciam. Predovšetkým pochopiť, že tak, ako som to spomínal minule, spomeniem to znova. To, čo som pokladal za obetu, teda bolo to pre mňa náročné splniť a vykonať, postupom času naozaj som to začal vnímať práve pre ten hlbší zmysel ako dar, ktorý vyplynul z plného pochopenia obety, ktorý nastane vtedy, ak si človek uvedomí, že je to aj tak tá najlepšia možnosť, aká kedy existovala, hoci to na prvý pohľad tak nemusí pravda, vyzerať. Prajem vám len to najlepšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár