Chcel by som teraz spomenúť jednú tajomnú príhodu, ktorá sa mi ráno stala, a nad ktorou rozmýšľam, čo to mohlo znamenať, práve aj z toho hľadiska, že v týchto predchádzajúcich článkoch, ktoré som napísal, a tento je toho opätovným pokračovaním, opätovne, aj po stretnutí so susedom, ktorý ma povzbudil, opätovne sa potvrdil výrok.
To, čo som pokladal za obetu stalo sa mi vlastne darom. Človek na to, aby mohol kvalitne podávať výkony, potrebuje rôzne akokeby stimulačné prvky, ktoré mu v tom napomáhajú. Nemyslím tým napríklad nejakých kulturistov, ktorý sa azda extrémne starajú o svoje telo, pretože potrebujú dodržiavať nejakú špeciálnu stravu, možno diétu, alebo proste má nejaký stanovený, naplánovaný akýsi denný režim, ktorý určuje v tú dobu, v tú chvíľu akési nazvem to, optimálne tempo jeho života.
Proste prispôsobí si ten harmonogram tak, aby, ako hovorí staré známe pravidlo, ktorým sa riadim aj ja, že veci sú na užívanie, a aby slúžili predovšetkým nám k našej potrebe, a aby to nebol naopak.
Poviem teda čo sa mi stalo. Šiel som ráno kúpiť pečivo, a keď som došiel do pekárne, mali len pár rožkov. V podstate na akýsi butik a kvantum ľudí okolo v podstate na tom nebolo nič zaujímavé, ani prekvapujúce, ja som s tým takpovediac už vopred počítal. Zaujímavé reku, veď je len relatívne skoro ráno, a tovaru takpovediac niet. Obvykle sa toto mestáva, ale dajme tomu. Vyriešil som to v pohode, hoci na pulte ešte zopár kúskov ostalo.
Priznám sa, dačo ma zasiahlo, rozpoviem teda. Doslova som v mojom vnútri vyslovene počul túto radu, alebo nazvem to ako odporúčanie. Tá rada znie takto, ja som to vyslovene akokeby počul, že mi to niekto hovorí, vnímam to ako naozajstný zásah od Ducha Svätého...."Nechaj to tým, ktorí to potrebujú..."
Opätovne som pocítil veľmi príjemný pocit, že môžem niečo obetovať počas tohoto dňa. Vyslovene nadšený som odišiel. Áno. Aj teraz som opätovne pocítil váhu slov, tú hodnotu duchovnej rady, ktorú som sa žiaľ, nikdy napríklad nedozvedel v škole na takej občianskej náuke, alebo etickej vychove, alebo sme mali ešte jeden predmet, dosť príbuzný občianskej, mal názov spoločensko vedný seminár.
Boli to predmety, ktoré mi morálne nahrádzali hodiny náboženstva, a ponúkali mi paralelný pohľad na mnohé skutočnostk, kedy som samaj vďaka nim dostal do akejsi príjemnej konforntácie pri nejakych spoločenských diskusiach, debatách a podobne. Tam som jednoducho cítil že dozrievam, a že stále sa mám čo učiť.
Ešte by som k tomuto poznamenal jeden postreh. Aj keď niekedy chápeme, že čohosi sa môžeme aj zrieknuť, je možné, že budeme nasledujúce okolnosti vnímať ako nejakú primeranú alternatívu, ktorá mi nahradí to, čoho cítom ako nejaký nedostatok, pocit akéhosi deficitu.
Viackrát aj nám sa stáva, že sme ľahostajní, a čím sa znižujú naše možnosti a schopnosti, nazvem to tak, tým pudovejšie a nelogicky sa začíname správať, azda preto, lebo je to jedna z našich posledných možností, ktoré máme pred sebou, a teda nevieme s určitosťou povedať, či sa niečo naskytne ešte podobné čosi, a či budeme mať akúsi šancu to využiť.
Čo chcem teda týmto povedať. Isto sa to stalo aj ostatným, hoci scenár je azda rôzny. Prídeme do obchodu, videl som to najmä v predvianočnom období, kedy sa akýmsi nákupným nátreskom, kedy všeličo človek postráda, minie, kedy treba ešte niečo zohnať navyše, kedy treba vystáť možno dlhší rad ako obyčajne.
A keď človek niečo dostane ako posledný kus, a nájde to predsa vprostred vyslovene ničoho, kedy už neveril, vtedy si to azda najviac jednak začne vážiť, a trochu si aj uvedomovať, že má niečo nie vlastnou zásluhou, ale akýmsi zásahom, ktorý aj tak by nemal vo svojich možnostiach a sile uskutočniť, a prípadnú zmeny by nemal vo svojich silách akosi prirodzene ovplyvniť, nejako zvrátiť. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár