Znamená byť šťastným len čistý sentiment? II

Opätovne na úvod môjho neskoršieho večerného nedeľného článku by som chcel charakterizovať sentiment, že to znamená podliehanie citom, citovým rozpoloženiam a náladám na úkor rozumovej úvahy. Niekto sa môže napríklad spýtať, či vlastne je možné podliehať takýmto náladám na úkor rozumu. Ťažko povedať, ale keďže to definovali múdri ľudia, ktorí sa s tým predsa len stretli, a stretávajú sa možno na dennej báze, z toho teda jasne a logicky vieme vydedukovať, že to pravdepodobne možné  predsa len je. Dnes si teda dávam otázku, či teda byť šťastným zodpovedá tomu, čo som opísal v definícii sentimentu, či teda jestvuje niečo také, ako trvalé šťastie, či to nepodlieha len niečomu aktuálnemu rozpoloženiu a podobne.

Priznám sa, hoci to píšem po druhý raz v tomto článku, nie je to veru jednoduchá téma. Opisovať niečo, čo sa možno dotýka nás a nechceme o tom prehovoriť je možno ťažšie, než si myslíme len preto, lebo mnoho ľudí je veľmi nešťastných. Ako to myslím?

Mnoho ľudí je nešťastných, pretože si napríklad muž nevie nájsť poriadnu ženu a žena poriadneho muža. Mnoho ľudí zakrýva osobné neúspechy napríklad tým, že sa vrhne do nejakej práce, z ktorej možno má slušný príjem, ale to všetko by razom vymenil za niečo, čo tvorí na tomto svete nejakú trvalú hodnotu, z ktorej bude nekonečne šťastný.

Raz darmo. Ovocie materializmu, ovocie ateizmu, odmietanie Boha, vysmievanie sa duchovným záležitostiam predsa len si vypýtalo v tomto svete daň. 

Opisujem to práve preto, lebo ja osobne cítim, že tomuto presne som podľahol. V článku ako takom sa nechcem pýtať, rozoberať, či šťastie je mimo rozumovému poznaniu, pretože je to dosť ťažká definícia, a nie je jednoduché ani tomuto všetkému porozumieť.

Dobre vieme, že tento svet, v súčasnosti v tejto spoločnosti sú vzťahy pomerne veľmi komplikované. Častokrát človek dokáže síce efektívne pracovať tak, že vie robiť aj dve tri veci naraz, ale príšerne to človeka vyčerpáva, a necíti radosť zo života napriek maximálne vynaloženému úsiliu, a všetkému, čo sa mu napríklad podarilo, čo všetko dosiahol. Práveže opačne, cíti, že vyprahol. Píšem to preto, pretože sa to stalo aj mne. Veľmi je to zložité, a človek upadá nie jeden krát do akejsi beznádeje. Alebo stavu, kde, ľudovo povedané, nič nerieši. Nič nerieši pre istotu, nič nerieši z pocitu, že aspoň na teraz je to pre neho úplne zbytočné a možno strata času.

Človek ktorý vníma len to, čo očami vie poľahky dokázať bude popierať všetko možné čo dokázať nevie. Veď predsa to nevidí. Veď predsa to neexistuje. Presne je to ako s niektorými ľuďmi na aktuálnu tematiku, ktorí sú schopní tvrdiť, že nič také ako tento vírus neexistuje. Aj v biblii bolo v starom zákone predpovedané že príde potopa sveta. Nik tomu neveril, až napokon sa to predsa len stalo, a potvrdzujú to aj archeologické vykopávky a dokonca aj mimobiblické zdroje. 

Presne takto ľudia zaobchádzajú aj so svojím psychickým zdravím. Donedávna, asi do konca šesťdesiatych rokov táto tematika neexistovala vôbec. Nik jej nevenoval pozornosť, a pravdepodobne rastúce prípady ľudí, ktorí zaznamenali depresie, úzkosti, akési zvláštne stavy, ktoré vznikli z neriešených situácii prinútili ľudí myslieť opačne. Že musí jestvovať ešte osobitne veda, ktorá sa bude zaoberať presne týmito vecami.

Je mnoho úspešných ľudí, ktorí vôbec nie sú šťastní. Predstierajú svoje šťastie tým, že sa snažia byť nápadní. Snažia sa byť úspešní, veľmi veľa pracujú. Možno odmietajú aj akési dobrá, ktoré by teoreticky mohli využiť vo svoj prospech, na svoj úžitok, ale radšej si teda všetko to dobro odmietajú, pretože musia pracovať. Vidina možno ľahko, alebo ťažšie dosupných zarobených peňazí je predsa ďaleko dôležitejšia, ako nejaká zábava. Niekto vôbec napríklad nevenuje sa vo voľnom čase nejakým záľubám, ktoré by mohli ho nejako obohatiť.

Jestvuje teda pádne riziko, že takýto človek, ktorý je zaplavený len svojím svetom a povinnosťami, ktoré má plniť, sú jedinou neprekonanou métou v jeho, beztak ťažkom a možno aj úbohom živote. Mnohí si myslia, že budem šťastný jedine vtedy, kedy pracovné plány budem plniť na 150 percent, budem obdivovaný, a ujde sa mi nejaký sľúbený benefit, z ktorého nebudem mať vôbec radosť, a ak áno, nebude to radosť z toho, že som niečo dosiahol ale to, že som sa pred niekým dokázal vytiahnuť, a bol som prvý medzi ostatnými. Prvý medzi ostatnými, ktorým ďaleko je vzdialený na míle niečo takéto, ktoré to nikdy nechceli dosiahnuť, netúžili po nejakej krehkej sláve, po ktorej nasleduje opätovná drina, a človek len ťažko precitne tú radosť, ktorú z toho mal, pretože povinnosti striedajú povinnosti, presne takto to zažívam napríklad aj ja, práve preto som to takto písal, pretože viem presne, ako to funguje.

Záverom ma teda napadla akási rečnícka otázka, na ktorú nedokážem nájsť zatiaľ odpoveď. Dokáže človek jestvovať, ďalej pôsobiť v takomto zvláštnom a náročnom tandeme? 


Zdieľaj článok na facebooku
67 odoberateľov

Komenty k článku