Znamená byť šťastným len čistý sentiment? VI

V súvislosti s dnešnou témou, ktorú otváram po šiesty krát, zaujal ma jeden článok, ktorý súvisí s liečbou elektrošokmi. Keďže štyri roky som pracoval ako ošetrovateľ, pri ktorom miesto zaujíma okrem ošetrovania telesného zdravotného stavu nepopierateľná úloha emocionálna zložka človeka, dozvedel som sa o tejto metóde. Nechcem ju teraz rozoberať, ani sa nebudem k nej vracať, ale práve tá metóda niekedy spôsobuje, že človeku sa v istom zmysle vymaže tak pamäť, že emocionálne si nebude pamätať nepríjemné zážitky, ktoré v istom okamihu prežil, a spôsobovali mu v živote predovšetkým bolesť.

Spôsobuje to človeku bolesť, neistotu, a čo je najhlavnejšie, a nechcem sa tomu vyhnúť, je v tom istá dávka strachu. Človek proste aj chce, ale má istý blok, ktorý mu bráni niečo zrealizovať, a vďaka tomu, alebo napriek tomu cíti akúsi úzkosť, niečo, čo v podstate nemusí ani vedieť rozumovo vysvetliť. Tu pomôže napríklad empatický prístup druhého človeka. Čo je ale veľmi smutné, mnohí, a to som vybadal aj na tomto portáli, empatiou vôbec neoplývajú. 

Nechcem povedať, že človek je prirodzený egoista, to isto nie, ale empatia je niečo duchovné, a z toho všetkého môžeme tiež dedukovať, že človek, ktorý dokáže niečo odovzdať pre človeka nezištne, vie, že ten človek bude šťastný, a viac mu dať nemôže, to nemôže byť len čistý sentiment. 

Človek práveže častokrát v rozumových úvahách dospie do akéhosi štádia, do nejakého stavu, kedy vie, že práve v tomto momente jestvuje v jeho živote akási neotrasiteľná súhra, ktorá v ňom vytvára pevné korene. je to ako strom, ktorý má hlboké korene, a príde veľký vietor... je relatívne veľká šanca, že ho nevyvráti, proste stojí na dobrých základoch. Avšak v živote prídu situácie, kedy človeku je najlepšie, ešte cíti v sebe niečo že... toto sa ma netýka, a veď toto ja hravo zvládnem, a začne sa pohrávať s nejakou myšlienkou, ktorá ho úplne opantá a napokon spôsobí jeho osobné nešťastie možno v nejakých potlačených emóciách, nejakých duševných bolestiach, kedy bude možno chcieť vyhľadávať pomoc druhého človeka, ktorý ho vypočuje. Ešte dobre, keď niekto má takého človeka, kedy je ochotný viesť s ním, nazvem to tak, uzdravujúci rozhovor, počas ktorého si ten človek v prvom rade musí uvedomiť hodnotu seba samého, aby neklesol na úroveň, z ktorého ho budú musieť pozviechať iní. 

Preto je potrebné, kedy v duchovnom živote zdôrazňujeme hodnotu a dôstojnosť človeka, zachovanie jeho psychologických a duchovných potrieb, aby ten človek, a to sa môže týkať aj nás samotných, neklesol na duchu, pretože labilný človek veľmi ľahko si môže privodiť životnú tragédiu, z ktorej sa nemusí v podstate spamätať jednak ani on a ani jeho najbližšie okolie.

To nemôže nikto poprieť, práve preto, že strach je v istom zmysle nehmotná podstata, teda jestvuje, len to nevieme očividne dokázať, a zažije a zažil to každý jeden z nás. Strach a obava, ako a kam sa človek podeje, kedy na všetko ostane osamotený. Raz darmo, ten kto neprežil, nezažil, kto tomu nerozumie, ten sa azda ťažko dokáže empaticky možno vcítiť do kože takého človeka, ktorý si niečím hraničným proste prežil, a robí mu problém v súčasnosti, a možno aj v budúcom čase si niečo predstaviť jednak v samostatnosti, bez toho, aby nebol niektorými nepriaznivými okolnostiami ovplyvnený. Či sa to dá... či je to záležitosť možno vyspelého jedinca, či človek dokáže niečo jednak potlačiť vo svojom vnútri, alebo sa dokáže s niečím vysporiadať, to je veľmi náročná otázka.

A možno taký človek ktorý nechce v niečom aj pomôcť toho zažil dosť, ale si povedal, že teda nebude, alebo odmieta robiť spoločnosť niekomu, s ktorým by si zase niečo chcel sprítomňovať také, čo by ho napríklad nanovo ranilo, a on ešte nie je z minulého svojho stavu nevysporiadaný. Ako môžeme byť s niečým vysporiadaní, pričom spomienka na to nás napríklad nebude raniť, a nebude spôsobovať bolesť. Dá sa to vôbec dosiahnuť? Ako teda si privodiť možno pocit šťastia, bez niečoho podporného, aby človek sa psychicky cítil dobre?

Ja som osobne šťastie nazval len akýmsi sentimentom, pretože šťastie ako také neexistuje, existuje len podliehanie istým citovým náladám na úkor rozumovej úvahy. Možno človek je niekedy emočne veľmi silne zasiahnutý niečím, čo aj možno to najväčšie zlo považuje za veľmi ľahko zdolateľnú prekážku, a nevidí v problém prekonávaní týchto výziev. Či je to nejaké mentálne nastavenie, emočná vyzretosť, alebo neviem už presne ako by som to nazval, neviem naozaj. Jedno je však isté, že tak, ako v niektorých náboženských záležitostiach, aj šťastie, podobne ako viera, je veľmi krehká vec, ktorú človek môže vplyvom nejakého emočného vypätia celkom isto stratiť. Možno sa to v človeku obnoví, ale nikdy nebude v stave, ako bol predtým.

Nechcem tým povedať to staré známe, že či to človeka posunie vpred v myslení, pretože mnoho nepríjemných udalostí má za následok hlboko vžité, a nanešťastie veľmi ľahko zapametateľné udalosti, ktoré len tak ľahko človek nevymaže. Tie si pamätá každý bez ohľadu na citovú vyzrelosť, alebo nevyzrelosť, to s tým nesúvisí, len rozdiel je v tom, ako človek na to zareaguje, a ako je vnútorne nastavený.

Mne napríklad veľmi pomáha vnútorná modlitba, keď sa vyslovene neustále modlím. Cítim že veľmi veľa nerestí zo mňa opadlo, a pridal som k tom pravidelný telesný tréning, ktorého účinky evidentne cítim jednak na sebe, a niekedy som vyslovene zaplavený akousi eufóriou. Možno je to len akýsi chvíľkový pocit, ktorý isto nebude trvať roky, ale celkom isto viem, že na túto dobu, kedy to potrebujem, má liečivý efekt, a som za to veľmi vďačný.

Záverom teda ešte posledná myšlienka a síce. Je teda nesporné, že v duchovných otázkach človek potrebuje odpoveď hneď. Hľadajúci človek, ktorý má záujem o vieru, alebo človek, ktorý odpadol od viery alebo prenasleduje človeka pre možno náboženské presvedčenie nechápe, že na všetko musí mať čas, a jednak to, že človek častokrát v samote, ktorú odmieta, ktorú neznáša, ktorej sa veľmi bojí, ktorá pre neho znamená v podstate veľmi veľa, ale oberá ho to o psychické sily... v tej samote človek môže najviac dozrieť, aj keď jeho život už nebude nikdy ako bol predtým. Či je to dobré, alebo nie, to všetko záleží na tom, ako sa s tým ten človek vysporiada.

Zdieľaj článok na facebooku
67 odoberateľov

Komenty k článku