Ako to myslím, vysvetlím v nasledujúcich riadkoch. Niekto teda napríklad to posudzuje z hľadiska akejsi kvality života, niekto o otázke výške platu v danej práci a brandži, v ktorej sa pohybuje, a rád sa napríklad porovnáva. Myslí si, že keď to zvládne on, zvládne to všetci. Tento mylný pohľad a zlé názory je dá sa povedať v každom z nás, pretože naozaj hľadíme len na seba, a nevieme posúdiť okolnosti, ktoré prežívajú ostatní.
Napríklad z hľadiska náročnosti. Denne počúvame možno o nejakých mega a veľmi úspešných ľuďoch zo všetkých strán. a možno aj neúspešných, predovšetkým od nejakých pochybných ľudí, a takých, ktorým napríklad nechýba závisť a iné neresti, a možno sa celkom isto neprávom, možno by to zaznelo skôr ako opak, právom, pýtame, prečo medzi takéto osobnosti nepatríme aj my. Prečo v tom zozname nikdy nenájdeme seba.
A napokon, mnohí sa o to snažia z celej sily. Už na škole sa azda venujú nejakým krúžkom, a všetky činnosti spojené s predovšetkým s pedagogickou pôdou podriaďujú prakticky jedinému cieľu. Dosiahnuť to, čo sme si zaumienili pred časom, s tým, že si nič inšie len úspech nepripúšťame.
A preto, keď sa niečo nepodarí, človek logicky pociťuje nejaký pocit predvšetkým nedostatku. Pod týmto pojmom si môžete kadečo vysvetliť, a zdôvodniť, všeličo predstaviť, pretože naozaj to takto funguje.
Je pravda, že keď človek má akosi prirodzene vypestovanú silnú vôľu, možno nejakú zdravú tvrdohlavosť, odhodlanosť, pre takého človeka naozaj len máločo sa zdá ako niečo neprekonateľné. Lenže mnohí síce oplývajú takýmito vlastnosťami, čo nemusí byť samozrejme to zlé, a pôsobi ako vhodný stimulačný prvok, avšak mnohí nemajú v sebe miernosť, sebadisciplínu, povzniesť sa nad nejakým nezdarom, mať možno takú zdravú ľahostajnosť, že aj keď niekto ta bude od niečoho odhovárať, prípadne závidieť, jednoducho sa nestotožniť s nejakými chorými názormi.
Máme tendenciu prijímať extrémne názory. Ak sa niekomu darí, obyčajne veľmi skoro vybadáme istú formu závisti, ktorá ale môže mať dobrý dopad na nás, pretože človeka to môže pohnúť naozaj smerom dopredu. Pre niekoho je dobré, ak v cudzích očiach je ten najväčší neschopák, akého kedy videl, pretože on naozaj nemá čo stratiť, a pekne môže rásť smerom hore, a posunúť sa možno míľovými skokmi dopredu.
Je známe, že závisť nie je cudzia nanešťastie nikomu. Nerozhoduje o tejto neresti, a predovšetkým ako hlavnému hriechu prakticky nič. Ani viera, ani kresťanstvo, ani úplný ateizmus, ani materializmus, ani vysoké zmýšľanie, ani nejaké nízke ambície, proste nič. Dá sa v skratke povedať, že je jedno, čím si, za koho sa považuješ, aké hodnoty vyznávaš a podobne. Musíme si naozaj priznať, že niekedy práve tie zlé správy o niektorých našich neprajníkoch vnímame ako niečo, čo lepšie sa nám nemohlo stať, a aj jemu v tom opačnom zmysle pravda.
Čo teda mi z toho logicky vyplýva? V každom z nás sa môže čosi prebudiť, čím spravíme jednoznačne zlé v našom okoli, a ešte tým veľa škody spravíme.
Záverom niekoľko krátkych myšlienok. Všetko isto nezvládneme, ale o mnoho šancí je dobré sa usilovať. Je ľahké byť v mysli akýmsi outsiderom, od ktorého sa naozaj nič neočakáva, ale človek musí zbúrať v sebe tieto nezdravé tendnečné tlaky, a vymaniť sa z toho prostredia, čím skôr tým lepšie pre neho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár