Áno, aj ja som v niečom bol sklamaný, a priznám sa, naozaj mi to zvýšilo môj charakter. Totiž dozvedel som sa od jedného článku, od jedného blogera, teda ako to píšem v tomto článku, že sklamane zvyšuje charakter. Pokúsim sa teda bližšie k tomu vyjadriť.
Mnoho z ľudí vedia byť zadobre s niekým len dovtedy, pokiaľ mu to vyhovuje, a všetko ide podľa jeho predstáv. Áno, mnohí ľudia tak ako sú geniálni tvorcovia, možno sú dobrí manažéri, ktorí napríklad ťahajú tú svoju pracovnú skupinu, a vedia proste dostatočne dobre motivovať svojich podriadených, majú samozrejme aj určitú zodpovednosť za nich ako za celok. To sa samozrejme naplno prejavuje v tom, že podriadení teda plne dôverujú tomu vedúcemu, a teda celkom prirodzene skladajú v ňom svoju dôveru s nádejou, že v ňom nájdu teda aj pomoc, že im bude dobre poradené, a budú sa mať na koho obrátiť. Lenže existuje tu aj jedno nebezpečenstvo, že takého človeka dosť ľahko napríklad môžu aj manipulovať, a takto nepriamo ho ovplyvňovať, práve v tom nie celkom dobrom slova zmysle.
Ako to myslím? Napríklad tak, že teda pod zámienkou akéhosi spoločného dobra ho chcú využiť pre svoje ciele, hovoriac, že je to na prospech celej skupiny. Obyčajne ten človek na to aj naletí, pretože si myslí, že to s ním myslia úprimne, a teda celú tú svoju spoluprácu teda odvádza naozaj príkladným spôsobom, a naozaj má záujem, aby prispieval k dobru tej spoločnosti, v ktorej sa nachádza, pretože vie, že jedine kolegialitou a kolektivitou, potiahnutím teda viacerých dokáže vykonať veľké veci, ktoré by možno samostatne nedokázal, poprípade by to robilo v samostatnej práci nejaké problémy, prípadné prekážky k plneniu si istých povinností a podobne.
A takto postupne človek zistí, že je viacero takých, v ktorých skladal svoju dôveru, ale ho sklamali, veľmi ho klamali.
Čím častejšie sa človek sklame, tým mu je nepriamo poskytnutá akási vízia, čím nechce byť. Už som to spomínal, že niekedy, to je ale akýsi paradox života, že viacerí možno nevieme celkom presne definovať, kde sa nachádzame čím chceme byť, ale možno presne zato vieme, čím nechceme byť. Vidíte, a všímate si ten paradox, ktorý som takto chcel zdôrazniť? Teda pri otázke, že aké máme nejaké osobné méty a ambície, to by som ešte bral, pretože človek naozaj niekedy musí všeličo vyskúšať, ja nie som výnimka, aby som sa uistil, čo vlastne chcem, čo je moja stanovená méta, a akým smerom a kde sa chcem uberať, a aký zmysel tomu všetkému by som mal dať.
Ak si z toho zoberie príklad, neexistuje, žeby ho to ťahalo smerom dole, práve naopak, človek v takomto prípade môže len porásť. Napríklad tým, že zanechá všetky tie staré zvyky ktoré mal, preruší kontakty, vydá sa vlastnou cestou.
Zvyšuje teda sklamanie charakter? Celkom isto áno. Človeku sa aspoň dokonalejšie otvoria oči a spozná mnohé súvislosti, ktoré predtým nevedel dostatočne pochopiť, a bol voči nimi slepý, pretože naivne a detinsky veril v akúsi spravodlivosť, ktorá bola jemu neprávom odopieraná. Taký človek síce žije v klamnej nádeji, že raz bude dobre, ale naozaj tomu tak bude?
Záverom by som chcel ešte dodať niekoľko myšlienok ktoré ma napadli. Ak človek sa sklame, obyčajne si dá pozor na ostatné. Obyčajne ho to môže napríklad zoceliť, a týmto nepriamo mu poskytnú dokonalý, nazvem to priam odstrašujúci príklad, akým by som napríklad v živote nechcel byť, ak sa mám vyjadriť sám za seba. Takto človek naozaj môže dobre rásť ľudsky, a naozaj vyrasie a dozrie v skúsenú osobnosť, ktorá bude vedieť sa sa správne rozhodovať aj v nepriaznivých situáciách, ale bude dobre a jasne rozoznávať dobré od zlého, škodlivého od užitočného. Toto je atribút, ktoré človek viackrát má tendenciu práve prehliadať a to v mylnej nádeji, že sa to vyrieši akosi samo, ale to je všetko veľký omyl.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár