Zdanlivo nelogický je tento nadpis, a na prvý pohľad sa to zdalo presne v tomto duchu aj akési vrelé odporúčanie blogera, ktorý teda radi, že sa máme naučiť žiť zo sklamaním, pretože to zvyšuje charakter. Čo teda by som k tomu povedal.
V živote máme mnoho pokusov, ktoré by sme mohli kategorizovať, definovať, ako úspešné alebo neúspešné. Alebo by sme mohli povedať na dôležité, a menej dôležité. Je rozdiel, kedy možno spravíme chybu, ktorá istou korekciou je ľahko odstrániteľná, ako čosi, čo sa nedá len tak ľahko odstrániť. Je ľahko vygumovať písanie napísané ceruzkou na papieri, ale je ťažšie spraviť korekcie textu písaného perom. Vždy ma zaujímalo napríklad to, ako sa opraví chyba, ktorá vznikne napríklad keď učiteľ vypisuje vysvedčenia. Či teda existuje možnosť opravy, alebo jednoducho povedané, musí vystaviť opätovne nový dokument vysvedčenia. Či je v niečom takom prípustná chyba, alebo človek sa naozaj nesmie pomýliť. Odpoveď je v podstate jasná. Pedagóg sa v niečom takom nesmie pomýliť. Jednoducho to musí vykonať bezchybne.
Niečo podobné je to aj so sklamaním, kde človek naisto ráta s možnosťou a, bez možnosti b. Napríklad v škole v teste sú síce tri možnosti, ale preto, aby sme s istotou označili správnu možnosť. Naisto sa ale nedá počítať s ničím, ako nám ukazuje prax, pretože človek nie je neomylný, a preto nemožno automaticky predpokladať len to dobré. A preto múdry človek je práve ten, ktorý chápe, že omyl je prítomný v našom konaní a rozhodovacom procese, a je to niečo, čo sa celkom určite za istých okolností dá napraviť. Je pravda že práve takýto poznatok si človek osvojí azda v tom najnevhodnejšom čase, kedy s tým človek vôbec neráta, a nie je možnosť na akúsi korekciu.
Viacero z nás je oprávnene rozčarovaných, keď nám čosi nevyjde. Obyčajne možno celkom prehnane reagujeme, a tá reakcia je čosi, čo v danom momente azda zaskočí aj nás samotných, a teda v tom sa akosi nespoznávame. Alebo inými slovami povedané objavili sme nové možnosti v našom rozhodovacom procese, a ukázali sme svoju novú tvár.
Niekto má tendenciu si to mýliť s falošnosťou, pokrytectvom, ale jedno je isté. Človeka to v niečom predsa len zmení, a dá mu možnosť ukázať, že všetko sa dá nanovo vystavať.
Že niekedy prostredníctvom našej pevnej viery, odhodlanosti, presvedčenia dokážeme nanovo v určitých okamihoch a momentoch vystavať ruiny nášho vnútra, ktorý bol kýmsi zbúraný. Ktorému sme azda v niektorých okamihoch života naozaj dôverovali a ukázali všetko. A keď to proste pominulo ostali sme sami so svojimi zmiešanými pocitmi a trpkými skúsenosťami.
A na druhej strane to naše sklamanie môže byť niekedy chápané ako povstanie a znovuobrodenie nás samých v duchu takých ideálov, v ktoré sa oplatí nanovo veriť, žiť, vytvárať si skutočné, ale nie falošné predstavy, ktoré môžu mať celkom isto reálny základ. Reálny základ napriek snahám a tendenciám okolia ukázať, že to my sme zlyhali a sme príčina nejakej ošemetnej situácie, ktorú treba napraviť, a niečo, čo treba akosi nanovo vystavať.
Môže nás to naučiť celkom isto akejsi vnútornej ostražitosti, že napriek teda istej forme sklamania môžeme stále pociťovať nádej, že sa to možno nepriamo odzrkadlí v niečom, čo bude osožnejšie. Že sa v niečom, v čom sme boli dobrí, alebo priemerní staneme ešte lepši a budeme dosahovať vynikajúce výsledky. Preto aj mnohí úspešní v rozličných životných smeroch sa javili azda ako totálni outsideri, ale skončili ako jasní víťazi vďaka tomu, že sa nevzdali, a práve to sklamanie v niečom spôsobilo v nich akúsi radikálnu zmenu možno aj osobnosti, vďaka ktorej docielili to, v čo neverili ešte pred časom, alebo na začiatku akéhosi procesu.
Záverom spomeniem. A práve to sklamanie vo forme neúspechu nás posunie vpred v duchu toho, čo som opisoval v niektorom článku. Toho sa viacerí bojíme, ale jedno viem celkom isto. Že v duchu hesla : " všetko zlé je na niečo dobré.." je práve toto stimulačný prvok, aby sme pochopili, akí sme nedokonalí, ale ako sa snažíme, a ako chceme, hoci v podstate nič nevieme, čo sa môže v istom smere javiť akýsi paradox v živote. A síce to, že celkom možno nevieme, čo chceme, ale vieme celkom isto, čo nechceme. A to, že sklamanie v niečo alebo v niekom, kde a do koho sme vkladali nádej bol len akýmsi v skutočnosti odrazovým mostíkom do našej formácie, kde je potrebné vylepšiť to, čo sme zanedbali, na čo sme nedávali dostatočný pozor, a venovali sme sa slabšej príprave.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár