Ako vidíme, nie vždy nám vychádza podľa našich predstáv. To niekedy nás samotných môže uviesť do rozpakov a akýchsi pochybností, či naozaj ideme tou správnou cestou. Presne ako v cudzine. Máme napríklad dve alternatívy. Buď sa budeme spoliehať na svoju intuíciu, alebo budeme veriť nejakej navigačke, keď už naozaj nemáme inú možnosť. A práve tam niekedy tŕpneme, či sa môžeme plne, stopercentne na tento multimediálny zázrak spoľahnúť, a teda nechať sa viesť, alebo máme mať niečo aj v zálohe.
Ide o to, ako sa máme pozerať na náš neúspech. Či to máme brať vážne, pretože možno to vázne naozaj aj je, alebo to máme brať s akousi rezervou.
Viacerí azda ešte nechápeme, ale naozaj sa potvrdzuje pravidlo, že všetko zlé, ale isto to nemám na mysli kategoricky, je naozaj na niečo dobré. Vychádzam predovšetkým z vlastnej skúsenosti, kedy som si uvedomil, že síce nič som nedostal zadarmo, a musel som sa kadejako predierať, a nič sa mi nejavilo ako jednoduchosť, jednoduché riešenia, hoci na prvý pohľad sa to môže klamlivo a mylne zdať. Bojíme sa akokeby poučiť z predchádzajúcej skúsenosti, ktorá bola možno nám daná na akúsi výstrahu, aby sme sa čomusi nke bezpečnému vyvarovali. Presne ako pri jazde autom s dopravnými značkami, kedy človek predvídavo dokáže včas akosi rozpoznať a identifikovať možný problém, s ktorým treba azda počítať.
Práve takejto ostražitosti je velmi dobré sa priučiť. Je možne aj to, že práve aj tá ostražitosť môže spôsobiť celkový stav nepokoja miesto toho, aby sme pocítili uvoľnenie. Pretože nie sme si dostatočne istý, či tá možnosť je správna, tak, ako s to môže na začiatku javiť.
Ak by som sa vrátil k myšlienke, že nie všetko nám vychádza podľa našich predstáv. Múdry človek pochopí že v živote sa niečo také proste stáva a zoberie si z toho ponaučenie. Ak sa mám pri tomto fenoméne pristaviť, rád by som k tomuto čosi zdôraznil. Človek, ktorý chápe, že nie je dobré byť hmotne k čomusi pripútaný, dosiahne vtedy stav akejsi osobnej slobody. Mylná definícia dokonalosti práve hovorí o tom, že dokonalosť je niečo čo sa nedá spraviť lepším, ale musíme mať na zreteli, že my máme obmedzene analogické myslenie.
Pretože práve v spomenutom neúspechu sa skrýva kus našej hrdosti a dôstojnosti, ktorú treba niekedy nanovo objaviť a udržať si čo najdlhšie. Niekto nedokáže byť pokojný, čo napokon akýmsi svojským spôsobom sa snaži názorným príkladom demonštrovať. Vie, že v niečom sa jednoducho zložil, v niečom skončil, a tým pádom za možno otvoria nové dvere poznania, ktoré ešte nezažil, ale je potrebné to predchádzajúce jednak ukončiť, a jednak zanechať, čo za istých okolností ide dosť ťažko, teda nie je to jednoduché.
Ale na druhej strane človek sa v niečom môže nájsť, a pokiaľ nájde odvahu čosi zanechať a vykročiť kdesi do neznáma možno spojeného s počiatočným neúspechom, zračí sa nádej. Nádej v takom zmysle, že nanovo začne budovať niečo ešte krajšie, než predtým. Práve preto tí najvytrvalejší boli spočiatku v niečom tendenčne odháňaní, boli im kladené všemožné prekážky a akési bariéry, ktoré ale navzdory týmto problémom úspešne dokázali čeliť, vybudovať si rešpekt, a dotiahnuť svoje snaženie do víťazného konca, a dokončiť čosi, kde to iní vzdali.
Ak by som sa ešte pred záverom pokúsil odpovedať na moju otázku z nadpisu blogu, tak jedno je isté. Sklamanie celkom isto môže v konečnom dôsledku nám slúžiť na to, aby sme sa v niečom spamätali, ak sme niečo ešte dostatočne nepochopili. A možno, ak v niečom ešte akosi zaostávame, aby sme sa pohli smerom vpred. Len takýmto spôsobom sa nám otvoria nové možnosti. Niekedy práve bez poznania sklamania človek bude ďalej žiť v akejsi pomyslenej bubline svojej dokonalosti, o ktorej je pevne presvedčený.
Na záver by som k tomuto povedal ešte toto. Nie je dobré odradiť sa neúspechom, pretože viacerí nás chcú vidieť na kolenách, a nemusíme sa z toho pozviechať, pokiaľ nemáme dostatočne vyvinutú duchovnú silu. Často toto pomerne spomínam, ale práve to jediné človeku pri akomsi nezdare ostane, keď vyčerpáme materialistické možnosti, ktoré nás naplnia na krátky čas, a nedáme prednosť hodnotám, ktoré po nás zostanú a je potrebné ich budovať, pretože je dobré ísť príkladom, hoci my sami možno ten príklad pri našom vedení a spoznávaní akosi nemali k dispozícii, čo viedlo celkom isto k obmedzeným možnostiam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár