Sklamanie celkom isto môže byť niečo, čo človeka môže skôr demotivovať. To všetci vieme veľmi dobre, a práve touto demotiváciou a všetko čo s tým súvisí si človek môže pomerne ľahko ospravedlniť napríklad prípadný svoj neúspech. Napríklad sa celkom živo pamätám na jednu situáciu, ktorá sa stala takmer pred dvadsiatimi rokmi, bolo to období na základnej škole, kedy som spozoroval, že najlepšia žiačka nedostala najlepšiu známku, ale len priemernú. Vtedy som si celkom ľahko dokázal ospravedlniť a vysvetliť celkom racionálne môj neúspech, ktorý celkom isto sa dostavil. Nesúviselo to samozrejme s tým prípadom pretože aj najlepší žiak sa predsa len môže pomýliť, hoci nikoho to pochopiteľne nemôže v nijakom smere ospravedlniť.
Človek nemôže byť neustále akosi nastavený na svoju obranu, keď voči nemu vzbĺkne vlna akejsi kritiky, než by to bola akokoľvek oprávnená. Toto všetko môže napríklad v človeku vyvolať vlnu sklamania, ktorá, ale poviem z opačnej strany, nemusí zvyšovať charakter, a človek možno si povie, že ten človek mi predsa nemôže byť vzorom, nemám v ňom akýsi ideál pravdy, to čo možno hľadám podvedome, a teda ťažko sa v niečom stanem možno inakším, lepším, pokiaľ mi to neukáže ten, ktorý mi to ukázať má, a nevidím v ňom vzor presne v tom čase, kedy to potrebujem azda najviac.
Predsa ale to spôsobilo to, že človek sa viacmenej upokojil, a vedel som, že v tom že niečom neviem, alebo možno viem nedokonalo predsa len nie som sám, a našiel sa niekto, z ktorého napríklad dokážem čerpať silu. Už len tým, že aj ten druhý sa vie vcítiť do toho, čo som prežíval ja, čo prežívali možno podobne moji ostatní spolužiaci, pokiaľ im prospech naozaj nejako trápil, a preto sme sa snažili všemožne si ho vylepšiť, ak sa dalo, hoci to nebolo celkom jednoduché.
Nechcem tu teda opomenúť akési pedagogické postupy a princípy, v ktorých som videl možno sytémovú, alebo systematickú chybu, a už vtedy som to celkom jasne vnímal, ale to je na inú debatu, ku ktorej sa nechcem vracať, kedysi som o tomto písal azda blog, ale, napíšem to tak, že teda vnímal som to aspoň tak, možno nedokonalo, že proste vládla akási prísna spravodlivosť pre každého, čo je v konečnom dôsledku dôležitá vec. To je v poriadku, ale niektoré veci sa nedotiahli do konca, čo môže viesť k povrchnosti, hoci to je môj názor na vyučovanie. Pretože slabší si môže byť vedomý svojej slabosti, ale sily zároveň, a silný si je vedomý, že síce dokáže veľa, ale nie všetko dokáže mať pod kontrolou, a pomýliť sa predsa môže hocikedy.
Právom som bol teda v niečom sklamaný, aj keď s odstupom času to vnímam predsa len ináč, a stalo sa aj horšie, toto ešte nebolo niečo mimoriadne, ale na druhej strane, vedel som celkom isto, že zo všetkého je dobré sa poučiť, z dobrého, aj zlého, a teda predovšetkým vzchopiť sa, napraviť to, čo sa ešte napraviť dá. Mnohí to nedokážu, a práve to sklamanie je niečo, čo je pre nich finálna konečná záležitosť, a možno sa budú utápať vo svojich nedokonalostiach, čo je veľká chyba. A práve táto vlastnosť, kedy človek pochopí svoje nedostatky, a pracuje systematicky na ich odstránení, je dobré, pretože tak, ako niekedy sa človek rýchlo sklame, pri uvedomení si svojej chyby naozaj tak enormne rýchlo, z tej pozitívnej stránky môže naozaj rásť charakter, zodpovednosť, čestnosť, úprimnosť, proste vlastnosti, ktoré by som v pedagogickom prostredí vnímal ako primárne, lenže pravda je taká, že sa na nich hľadí ako to, čo je sekundárne, druhotné, a predsa toto je nezanedbateľná časť, pretože aj vyučovanie je predovšetkým o tom, že človek sa v danom procese nielen vzdeláva, čo je logické, ale predovetkým vychováva, a na to málokto kladie dôraz.
Čo poviem ešte na záver. Je dobré spomenúť školské prostredie, pretože je to obdobie, v ktorom sa mi vynárajú celkom dobré spomienky na to, ako som sa formoval k niečomu, v čom teraz možno žnem priamo alebo nepriamo úspechy. A práve aj drobné neúspechy sa celkom isto nemalou mierou pričinili o to, že človek síce viac sa možno nenaučil, možno to ani potrebné nebolo, ale premenilo sa to do podstatnejšej časti. Byť lepším, čestným, charakterným, na čo sa žiaľ, nekladie až taký veľký dôraz v pedagogickej činnosti, nakoľko sa hľadí len na akési dosahovanie dobrého výkonu a dobrého hodntenia. Škoda!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár