Je toho veľa, ale predsa som sa rozhodol, že tejto nevyčerpateľnej tematiky sa na sklonku sobotného dňa predsa len ešte aspoň okrajovo dotknem, a teoreticky sa k nemu ešte niekoľkokrát vrátim ešte uvidím.

Ako vidíme, niektoré témy sú na takej úrovni, že sa nedajú vypovedať len jednou vetou. Dobre vieme, a napríklad aj zo školského prostredia, že diskusia je o to lepšia, kvalitnejšia a pestrejšia, keď sa vyjadrujú a zapájajú všetci zúčastnení, všetci tí, ktorí to pozorujú, a nezapoja sa, predsa len časom pridu do takého štádia, kedy aj oni možno túžia byť niečoho súčasťou, a teda nie len tak naoko niečo pozorovať zvonka, zvrchu, možno mierne povrchne, ale predsa aj oni túžia sa k niečomu vyjadriť. Každý totiž to máme nárok na nejaký názor, a pluralita je dobrá o to viac že slúži k obohateniu a posilneniu medziľudských vzťahov v akejkoľvek forme, hocikde.

Dobre teda vieme aj zo skúseností, že keď teda je niečo kolektívne, niečo čo je spoločné, možno deliteľné medzi viacerých teda, oveľa ľahšie sa to znáša. Ľahšie sa totiž to znášajú prehry, alebo aj naopak, ľahšie sa znášajú aj výhry. Zámerne som to povedal v opačnom poradí, keďže dnešný svet chce teda počuť v prvom rade len o výhrach, a na prehry ťa v podstate nechá samotného, osamoteného, s tým, že predsa si s tým máš poradiť predsa ty sám. Áno, presne ako ten neslávne slávny výrok, že hore musíš vyjsť sám, ale dolu ti už pomôžu všetci. Žiaľ, tento výrok je veľmi smutne preslávený, ale možno čo je na ňom najhoršie, alebo najsmutnejšie, je veľmi pravdivý. Ktovie prečo to paradoxne celkom funguje výlučne v opačnom poradí, a nie predsa tak, ako mi to káže logika a rozum neviem. Snáď človek naozaj je už veľmi preniknutý kadejakým marazmom a nepríjemnostiam, ktoré na neho zovšadiaľ pozerajú, že človek naozaj sa musí kontrolovať, kedy mi je niekto na pomoc, a kto to napríklad len využíva, a podobne. 

 Ľahšie sa znáša, možno som sa o tom niekde na blogu už zmienil, neviem presne, kedy napríklad v celej triede sa nepodarí akási písomka a podobne, a pohorí na nej celá trieda, ako keby všetci mali byť úspešní, a napríklad len jeden žiak neúspešný. Aj v zlom, vidíme, že človek dokáže držať a zachovať akúsi formu spolupatričnosti, a je dobré, že mentalita, akási názorovosť pretrváva aj po škole, na pracovisku, bežne v medziľudských vzťahoch, hocikde kde sa nachádzame, a je potrebné proste niečo riešiť také, čo nie je celkom odkladné, a teda pôsobí to bezodkladne. Raz darmo. Čo človek vyrieši hneď, a nenecháva to napríklad na poslednú chvíľu, o to lepšie pre neho, a možno aj pre jeho okolie, ktoré akýmkoľvek spôsobom participuje či už na jeho úspechoch, alebo všeobecne na jeho práci a podobne.

Práve preto sklamanie môže teda za istých okolností zvyšovať môj, alebo tvoj charakter, pokiaľ sa na to pozeráme naozaj pravdivo, čestne. Pokiaľ sa na to pozerám niekedy jedine zo svojho pohľadu a nedbáme na akési prejavy sentimentality, nejakých zaostalých a prekonaných názorov, ktoré treba naozaj zanechať, a nie sa nimi nechať ovplyvniť.

Isto to nie je príjemné, ale možno stokrát lepšie, ako keby človek sa mal klamať celú dobu, kedy môže napríklad pracovať na sebe, a slepo niekomu veriť, čo človeka len ťahá za nos, nie je úprimný, pravdivý, a takto by sme ešte veľa toho mohli menovať a podobne.

Ak teda mám tak povedať, povedal by som to asi v tom zmysle, možno sa mýlim, neviem celkom, všetko človek predsa nemôže vedieť, že teda sklamaním práveže nastáva akési mierne, náhle vytriezvenie, čo celkom isto môže nesporne znamenať veľa dobrého, a zachránenie ešte toho kúska dobrého, čo v človeku ešte ostalo, to musím aj potvrdiť, a môžem celkom isto povedať, že bez dávky sklamania, by sme možno nespoznali svoju pravú tvár, seba samého, ale čo je možno najhoršie, stále by sme sa mýlili v poznávaní svojho okolia, o ktorom beztak niekedy máme celkom isto skreslené predstavy, a možno to myslíme aj správne, avšak ten pocit prehry je predsa len silnejší, a vytvára silnejšie odozvy a dozvuky, než by sme si my samotní to priali.

Záverom teda v krátkosti chcem písať ešte to, že nie všetko nám musí vyjsť, a cieľavedomý človek nie je taký, ktorý aj hlavou chce preraziť múr. Posledná myšlienka na záver znie asi v tom zmysle, že tadiaľ cesta nevedie.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár