Zvyšuje sklamanie charakter? XI

Myslím si že téma, ktorú som začal rozoberať na mojich článkoch ešte kedysi v plnom prúde minulého roka sa mi predsa nateraz zdá akási nevyčeprateľná, a preto som sa rozhodol že pridám už môj v poradí jedenásty článok. O čo teda ide by som chcel ponúknuť v týchto riadkoch.

V súčasnej dobe často počujeme ako sa neustále niekto na niečo a niekoho sťažuje. Ako niekto nedokáže niečo prijať proste také, aké to naozaj je, ale neustále chce niečo inovovať, renovovať, niečo proste zmenou vylepšiť. Okej. Po krátkej prestávke teda opätovne pokračujem v článku. No takže.

Ako píšem, nie je príjemné, keď niekto napríklad niekomu oznamuje, že ten a ten sa na teba prišiel sťažovať. Zvykol som si, že nie jeden raz, a to musím veľmi smutne skonštatovať to spravil vyslovene z veľkej zákernosti, zo zlomyseľnosti, zo svojho egoizmu, z toho, že proste on sám ešte nedokázal akosi prijať fakt, že jestvuje niekto, kto má podobné rozmýšľanie, ale predsa je v niečom akosi vpred, je mnohonásobne popredu, a druhý to nedokáže stráviť. A práve takto si to vynahradzuje, kedy v tom druhom vyslovene spôsobuje akési nervy, stres, sklamanie, nejaké rozčarovanie, ktoré môže prirodzene spontánne prejsť do akéhosi hnevu, prejsť do stavu, kedy človek niekedy vyslovene prestane akosi rešpektovať toho druhého, prestane si ho všímať, a možno nebude ho pokladať za dôveryhodného, nebude v ňom napríklad vidieť akúsi formu autority, ktorú paradoxne, do času ešte toto všetko zastával.

Tu by som sa pristavil, pretože je to závažná problematika najmä pre toho, kto sa nedokáže niekde presadiť, a veľmi ťažko si vydobí svoju pozíciu, o ktorú sa celkom prirodzene bojí. Dobre vieme, že dnešná dobá je taká, že človek sa napríklad bojí o to svoje miesto v práci. Dobre vieme, že v práci niekedy, nikdy nevieme, ako koľvek sa snažíme, nikdy nevieme proste kedy ten náš den pracovný bude možno posledný. nikdy nevieme, a nemôžeme ani tušiť, že niekto nás jednoducho v niečom zradí, zatiaľ čo my to myslíme úplne vážne, berieme veci spravodlivo, snažíme sa proste hájiť a chrániť jednak svoju česť - čo je v podstate naša povinnosť, a jednak česť ostatných, kedy napríklad vidíme, že sa proste deje krivda, a mali by sme sa ozvať.

A predsa človek môže celkom isto z takéhoto a podobného prístupu byť viacmenej sklamaný, môže časom ľahostajne brať veci tam, kde by sa mal na to pozrieť prísnym pohľadom, a predsa vidíme, že to sklamanie v akejkoľvek forme, ktoré môžeme v spoločnosti odpozorovať, či je to teda napríklad v škole, alebo na pracovisku, bežne v spoločnosti, to je v podstate jedno môže prerásť do akéhosi vnútorného konfliktu, ktorý má žiaľ cieľ jeden jediný, degradovať človeka na niečo vyslovene menej cenné, človek si prestane možno vážiť akosi autority, prestane vnímať možno svoju zodpovednosť tam, kde to je potrebná, vedomý si toho, a tej skutočnosti, že predsa ostatní tak robia, ostatní majú už beztak pokrivený charakter, toto sa proste deje v spoločnosti, a tak prestanem citlivo vnímať nejaké tie negatívne podnety, a takpovediac človek si na tento marazmus akosi zvykne, ale to je povedané z tej druhej, negatívnej stránky, že to človek začne pomaly brať ako nejakú samozrejmosť, voči ktorej nedokáže viac podať účinný odpor, než by asi mal podať. Je to teda správne?

Vieme teda dobre, že niekedy čím viacej sa človek sklame, aspoň si povie, že v istom zmysle predsa len nadobudol nejaké tie psychické zručnosti, ktoré mu v konečnom dôsledku akosi napomáhajú brániť sa, takým spôsobom, že ostane predsa tým, čím je, ostane takým istým tým dobrým človekom, ktorým je.

Záverom poviem toľko, že niekedy, a to musím naozaj smutne skonštatovať a poznamenať, je v spoločnosti naozaj taký neporiadok, že človek si niekedy myslí, že to dobro a zlo, klasický konflitk ktorý poznáme z obdobia romantizmu, a ktorý beztak sprevádza už celé generácie a po stáročia našu spoločnosť je už tak vyhrotená, alebo tak vyrovnaná, že človek prestáva tomu všetkému dôverovať, je sklamaný, no napriek tomu je veľmi potrebné, aby si zachoval akúsi prirodzenú duchovnú integritu a vlastný vnútorný svet, vďaka ktorému predsa len vzíde akási nádej na niečo, čo je dobré ešte v tejto spoločnosti.




Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku