"Hej ale nemysli si že toho neľutujem" ešte som stále som držala v ruke pero akoby som mala možnosť svoje meno z toho papiera vyškrtnúť. Pozrela som na papier prilepený na stene s veľkým nápisom Doučovanie - Fyzika . Ešte raz som sa pozrela na svoje meno a zistila som že som v poradí trinásta z tých čo sú rovnaký zúfalci ako ja. Možno mi to prinesie šťastie a nepridelia mi nejakého úbohého šprta, ktorý ma aj tak nič nenaučí.
Zúfalo som pozrela na Benjamina a hľadala v ňom oporu. S úsmevom podišiel ku mne a silno ma objal okolo pása. Vedela som čo bude napredovať ale nemala som chuť mu znovu skaziť deň.
Prstami mi prešiel po líci až ku brade a jemne mi zdvihol tvár ku tej svojej. Čakala som a dúfala že si to rozmyslí. Ale nerozmyslel. Až ked sa začal nakláňať tak som položila dlane na jeho ramená a odstrčila som sa na bezpečnú vzdialenosť.
"Prepáč" povedal a sklonil hlavu. Toľko krát som ho kvôli tomu videla smutného, ale keď on nedokáže pochopiť, že to proste nemôže byť tak. Mohla by som to nám obom uľahčiť, dovoliť mu aby ma pobozkal. On by bol šťastný a a by som mala chalana po akom túži každé dievča. Špinavé blond vlasy, sýto modré oči, plné pery, vyšportovaná postava, kapitán školského futbalové tímu, toto všetko by mohlo byť moje. Ale nebude.
"Benjamin, je mi to moc ľúto ale toto proste nejde. Nechcem ťa stratit a viem že keby som si s tebou niečo začala tak by si ma aj tak na koniec opustil a to nechcem."
Zdvihol hlavu a usmial sa na mňa.
"Ani ja ta nechcem stratiť. Haha. To znie ako z nejakej talianskej telenovely." a preto som ho mala tak rada. Vždy ked bol dakto smutný, dokonca aj on sám tak proste vedel ako rozveseliť ľudí.
"Tak to máš pravdu" zasmiala som sa, prevrátila oči a nahodila kyslí ksicht.
"Hej stavíš sa dnes u nás? A neboj už sa o nič nebudem pokúšať. Zavolaj aj brata keď chceš."
"A nebude to tvojej mame vadiť?"
"Ále čo ti, tá bude iba rada. Chce ísť niekam na večeru a vraj podľa jej názoru potrebujem ja a Sara nejaký dozor. A poľa nej si na to najvhodnejšia ty. Aj keď nechápem ako na mňa môže dávať dozor niekto kto je odo mňa mladší. Ved mám 17 kriste pane som už skoro dospelý!"
"Až za štyri roky. A nedivím sa jej, na svoj vek sa správam vyspelo. A ty sa chováš ako malé decko."
"To nie..." v tom okamžiku vyšla z riaditeľni zástupkyňa riaditeľa.
"A vy tu čo robíte?"
"Ja som sa prišla zapísať na doučovanie..." povedala som tak trochu nesmelo.
"... a už ideme preč." s Benjaminom sme sa otočili a nechali za chrbtom nechali naštvanú zástupkyňu čo si prstami bubnovala po zošitoch a čakala kým vypadneme zo školy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár