Asi 10 minút som bola sama a zrazu sa v obývačke objavil Denis. Ihneď ma striaslo a poriadne rozhodilo.
“Vypadni ty prasa!”
“Čo sa deje?” usmial sa milo a prisadol so ku mne na sedačku.
“Nesadaj si sem!” zarevala som na neho.
“Pokoj prosím ťa. Len som ti prišiel niečo oznámiť.”
“Hej to robíš dosť často v poslednom čase. Prečo to neurobí Thom? Jaj! Sorry! Thom je kretén!” vrčala som totálne nahnevaná a rozhodnutá, že sa prestanem s Thomom stýkať.
“Hej to si vystihla, no ja by som poznal aj horšie slovo na neho.” uškrnul sa a zapozeral sa do telky. Išiel nezáživný program o varení, ktorý ma úplne nudil a vôbec som sa nemohla na to sústrediť lebo hlavou mi prebehol môj sen.
“Čo si chcel?”
“Jaj ... Heh... Skoro som zabudol. No včera som boli u Temného Pána a rozhodol, že mu budeme musieť urobiť ešte jednu službu. V Dánsku.” pozrela som na neho konečne prítomná a plne vedomá toho, čo sa práve dialo. Uvedomila som si, že budem mať konečne pokoj, ale potom ma napadlo, že nechcem aby odišiel ani on a ani Thom. To ma trochu rozhodilo, lebo som nevedela prečo mám takýto pocit.
“Dokedy budete?” opýtala som sa trochu v panike.
“Ešte som nedokončil. Ty ideš s nami.” poznamenal a znovu sa zapozeral do telky. Ostala som úplne v šoku a omámená z tejto poznámky, ktorú bral ako pravdepodobnosť , no ja som s tým nechcela mať nič spoločné.
“Nikam nejdem!” rozhodla som nakoniec.
“Už je rozhodnuté.”
“To v žiadnom prípade! S tým ja nesúhlasím! Nie som žiadna vaša hračka! Moja mama by ma zabila keby sa dozvedela, že odídem na nejaký čas do Dánska!” vrčala som na neho.
“Tvoja matka sa nič nedozvie. Zhypnotizujem ju. Samozrejme budeš musieť s nami odísť lebo si tu v nebezpečenstve. Temný Pán vie, kde bývaš a mohol by sem vtrhnúť a urobiť s tebou niečo.”
“Ale potom ohrozíme moju matku!”
“Nie lebo ona bude v zahraničí pracovať.”
“Máš to perfektne premyslené, no ja nikam nejdem!”
“Prepáč, ale musíš.” zamumlal. “Priprav sa som tu do hodiny.” postavil sa a vyskočil z okna.
“Máme aj dvere!!” kričala som. Nič iné mi nezostávalo , len sa zbaliť na cestu a ani neviem na ako dlho. Vedela som, že ma ochránia a nič sa mi nestane a ani mojej matke, no nechcela som odísť a takto riskovať. Dokonca, ani s nimi dvoma. S Thomom som to chcela ukončiť a na Denisa som sa nechcela ani pozrieť, pretože som sa bála, čo keď sa dozvie o mojich snoch.
Po dlhšom premýšľaní som pochopila, že nebude mať nijakú cenu, keď sa budem vzpierať, aj tak by ma donútili ísť s nimi, teda aspoň Denis, pretože Thom o mňa nijako nejavil záujem.
Pozrela som sa na hodinky a bolo dosť neskoro. Boli už tri hodiny poobede a ja som ešte stále nebola zbalená. Po prvé nevedela som čo povedať matke a po druhé sa mi do toho vôbec nechcelo. Lenže keď hodinky odbíjali na štvrtú hodinu, musela som začať niečo robiť, keď som so sebou chcela mať vôbec nejaké veci v Dánsku. Ako som tak nad tým premýšľala, uvedomila som si, že pôjdem do Dánska. Táto nová myšlienka vo mne vyvolala poriadnu dávku záujmu a adrenalínu. Cítila som sa totálne zvedavá a reagovalo na to aj moje brucho, akoby som v ňom mala nejaké motýle. Tento pocit som väčšinou mala, len keď som sa bozkávala s Thomom alebo keď som s ním zažila nejakú romantiku, no nikdy som si neuvedomila, že tento pocit zažijem z obyčajnej cesty do Dánska.
Približne za polhodinu už bol u nás Thom. Ako som ho uvidela, zacítila som smútok a poriadnu dávku nenávisti. Iba sa na mňa letmo pozrel a potom sklopil zrak. Nezdalo sa mi to ako nejaké privítanie či ospravedlnenie sa, tak som to neriešila a rozhodla som sa, že aj naďalej sa budem na neho hnevať. Samozrejme chcela som to nejako reálne dať dokopy vo svojej hlave a byť s ním, ale všetko nasvedčovalo tomu, že on to už nechce. Najhoršie bolo, že som musela byť ani neviem ako dlho spolu s ním v Dánsku a pozerať sa na neho, ako ma nechce. Každý pohľad sa mi zaryje hlboko v srdci, čo ma bude pomaly zabíjať.
Denis sa zatiaľ venoval mojej matke. Veľmi milo a presvedčivo s ňou hovoril a ani som si nestihla všimnúť, kedy ju hypnotizoval. Ako som sa na ňu pozerala, pocítila som ľútosť a žiaľ. Bola som ako malé decko, ktoré sa nechce odpútať od svojej mami, ale musela som. Musela som ju oklamať a opustiť, aspoň na chvíľu.
Už od začiatku som tušila, že táto cesta bude pre mňa zabijakom a samozrejme koncom môjho vzťahu s Thomom. Už len to ma poriadne odrádzalo, že som musela opustiť matku a nepremýšľam o tom, že idem do Dánska s Denisom a Thomom. Tak som sa radšej prestala sústrediť na všetko, čo sa dialo okolo mňa a rozhodla som, že nechám všetko plynúť tak, ako má...
Keď sme dorazili na letisko, cítila som to známe nadšenie z letu, ktoré som mala vtedy, keď som letela z Anglicka domov. Bola som až príliš natešená z lietadla, že som si neuvedomovala nebezpečenstvo, ktoré na mňa za hranicami čaká. Užívala som si len prítomnosť, ktorá ma obdarovala jedine letom do Dánska a návštevou novej krajiny a ničím iným, čo by som mohla považovať za pozitívne.
V lietadle sme si sadli tak, že som sedela pri okne a Denis vedľa mňa a Thom v uličke. Takto to bolo aj pre mňa lepšie, aspoň som sa nemusela vyrovnávať s tým, že sa o mňa vôbec nezaujíma. Samozrejme už len to, že nenamietal, že nebude sedieť vedľa mňa, bolo pre mňa dosť srdcervúce.
Do Dánska sme prileteli okolo jednej v noci a rýchlo sme si vyzdvihli batožiny. Kým sme sa dostali k autu, ktoré na nás čakalo na letisku, bolo možno pól tretej. Až teraz som cítila tú otrasnú únavu, ktorá na mňa počas letu nepadla, pretože som si užívala eufóriu, ktorá ma zrejme dosť dlho nenaplní.
Vystúpili sme na letisku v Kodani nastúpili sme do auta. Nebolo to presne auto, ktoré som čakala. Bola to poriadna limuzína, čo ma trochu prebralo k životu. Ostala som s vyvalenými očami a úplne vyvedená z miery som nastúpila. Thom si sadol oproti mne a Denis si sadol vedľa mňa.
Párkrát sa stalo, že sa nám stretli pohľady, ale napokon som zaspala...
THOM
Bolo približne desať hodín ráno, keď sme dorazili do Alborgu , do mesta na Severe Dánska, kde sme zastavili na prestávku.
Všímal som si ju ako trhavo spí. V jednej sekunde ešte spala a v druhej sa strhla zo spánku. Chcel som jej niečo povedať, ale nechal som to tak. Vedel som, že som jej poriadne ublížil, dokonca sa čudujem , že išla s nami. Nedúfal som už v nijakú nádej, žeby sme sa mohli dať dokopy a vôbec, aj tak by to nikdy nevyšlo. Už nie. Nebol čas.
Vystúpili sme z limuzíny a išli sme do nejakého supermarketu kúpiť pár potravín na posledné dve hodiny cesty. Veronika sa znovu strhla zo spánku a napokon vystúpila z auta aj ona. Snažil som sa ju si už nevšímať, ale nedalo sa. Každý môj pohľad na ňu ma ranil. Každý jej pohyb alebo vôňa, ktorú rozvírila svojím pohybom ma dostávala do hrobu, pretože som si bol vedomý toho, že už nikdy nemôže byť moja. Srdce sa mi takmer rozpadlo na kusy, keď sa usmiala na Denisa a ako som sledoval ich postupné zbližovanie sa.
Rozhodol som sa, že to nateraz nechám, pretože som sa za žiadnych okolností nemohol prezradiť. Musel som teda nahodiť kamennú tvár nezaujatého upíra a žiť s presvedčením, že je koniec...
VERONIKA
Posledný krát som sa strhla zo spánku, ktorý mi tiež nijako extra neprial. Snívalo sa mi veľa otrasných vecí, na ktoré som už nechcela myslieť a znovu sa mi snívalo, že sa bozkávam s Denisom. Ako som sa konečne prebrala zo spánku, tak som sa až striasla od tej odpornej skúsenosti, ktorú som nabrala zo sna.
Zastavili sme sa v nejakom meste a išli sme do supermarketu. Veľmi som si nevšímala mesto ani nič podrobné, ale potom ma to nejako nadchlo. Všimla som si kopčeky, ktoré kričali čistotou a energiou, ktorá mi chýbala. Nachvíľu som sa zastavila a párkrát som sa zhlboka nadýchla. Hneď mi bolo o trochu lepšie.
Snažila som sa trochu sústrediť na kopce a stromy, ktoré tam neporušene rástli a všímať si len ich krásu a energiu. Tá bezpečnosť a dôležitosť vo mne zanechala pocit istoty a kopu energie.
“Veronika? Poď ešte budeš mať veľa času si užívať prírodu.” zamumlal Denis a ukázal mi, aby som išla s nimi. Napokon som sa nejako odtrhla od tej krásnej scenérie a pohla som sa smerom do obchodu. Rýchlo sme si nakúpili nejaké tie potrebné veci na cestu a vrátili sme sa na parkovisko.
“Kde to vlastne sme?” opýtala som sa Denisa, ktorý stál najbližšie ku mne počas otvárania svojho sendviču.
“Toto mesto sa volá Alborg. Už sme len nejaké dve hodiny od Hjorringu, z ktorého vedie potom cesta ďalej do hôr.” vysvetlil mi a otvoril si balíček cukríkov. Pozrela som na neho pobavene a spýtavo. Nikdy pred tým som si neuvedomovala, že upíry jedia ľudské jedlo. Teda stále mi hovorili, že nič také nerobia, ale toto bol opak.
“Ty ješ?”
Denis sa začal smiať a chvíľu si ma nevšímal. Napokon odvetil.
“Nič to s nami nerobí. Hej je to čudné, že jeme ľudské jedlo, ale vieš. Uchovávame naše tajomstvo v tajnosti a samozrejme teraz mierime k ľuďom, ktorý o tom vôbec netušia. Sú to nejaký známi Temného Pána a skutočne ako tak o tom premýšľam, čudujem sa, že nám poskytol všetky tieto možnosti.” zahĺbil sa do svojich myšlienok a ja som ostala s kopou otázok. Chopila som sa šance a začala som trochu vyzvedať.
“Takže teraz mierime k ľuďom?”
“Hej samozrejme. Temný Pán má veľa známostí a nie všetci sú upíry.” trochu stíšil svoj hlas, aby ho nikto nepočul.
“Veď aj náš šofér je človek.” zachichotal sa a ukázal na prednú časť auta, kde sedel šofér, ktorého som dovtedy nevidela. Trochu viac som sa na neho zapozerala a všimla som si jeho čierne kučeravé vlasy a hnedé oči. Vyzeral celkom priateľsky až na tú grimasu, ktorú hádzal. A bolo jasné, že sa mu nijako nechce cestovať a viesť nás cez celé Dánsko.
“Aha...” zamumlala som a rozhodla som sa, že si nachvíľu užijem ešte výhľad na hory. Boli neskutočne príťažlivé a tá energia. Cítila som ju až v kostiach.
Zatvorila som si oči a sústredila som sa len na ten čerstvý vzduch a energiu, ktorá do mňa pomaly prúdi z toho krásneho miesta.
“Verča...” potriasol so mnou niekto a ihneď som otvorila oči.
“Č-čo sa deje?” zakoktala som od toho, že som sa trochu vyľakala.
“Poď ideme.” bol to Denis, ktorý o mňa z nejakého dôvodu začal javiť viac záujmu, ako inokedy. Začala som ho podozrievať, že možno vie, čo sa mi sníva.
Napokon som to zavrhla a posledný krát som sa pozrela na hory. Vtedy som si uvedomila, že som sa dostala akoby do nejakého tranzu, pretože som nepočula žiadny rozhovor a žiadne zvuky áut. Jednoducho som videla len odlesk modrej farby cez zatvorené oči, ktorý prúdi ku mne z hôr. Uvedomovala som si, že to nebol len nejaký obyčajný odlesk, ale energia.
Sadla som si teda do auta, ktoré hneď naštartovalo. Zapozerala som sa na hory, ktoré lemovali ešte pár metrov po mojej ľavici a snažila som sa prísť na to, čo sa so mnou stalo za tých pár minút, alebo sekúnd, čo som bola mimo. No neprišla som na to, tak som sa tým prestala zaoberať a zatvorila som oči...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fallangel
12. 12.decembra 2010 16:39
wow!!! Ďalšiu, prosíííííííííííííííííííííím
Napíš svoj komentár