23 ročné dievča, Pod Rozsutcom žijem

O Beskydoch.

Beskydy boli krátke. Trvali len dva dni. Na druhú stranu som zistila, že intenzívne dva dni kľudne môžu vytvoriť v mozgu pocit, že to boli tri týždne. Takže - z Brna do Ostravy vlakom, bez jedla, lebo že to kúpime večer v Ostrave. Škoda, že sme sa šli najesť a nejak potom bolo neskoro. Ale rozhodne ho kúpiť musíme ráno teda. Večer už klasika prebaľovanie batohov, pretože to, čo som tam nahádzala v Brne moc zmysel nedávalo a Jonatán nepoznal svoje ťažisko. Ja som človek, ktorý sa viac bojí zimy ako zvery väčšinou, tak som ho ešte nabalila mikinou (svoju som si prezieravo nechala doma) a ešte jednou vrstvou na nohy  - keby niečo, keby noc v hamake bola horšia ako sme čakali, keby bol totálny lejak a nie prehánka. 

Ráno sme mali budík na šiestu, pretože bolo treba vyvenčiť Luckinho psa, a samozrejme, nakúpiť jedlo. Beskydy sme ohľadom jedla dali asi najviac lowcost, aj tak nám vždy jedlo zvýšilo, mali sme chuť na niečo iné a pod. Ja som kedysi zvykla nosiť veľa orieškov a sušeného ovocia, pretože potrebujem niečo len tak zajedať cestou. Nakoniec mi však ale vždy väčšina orieškov zvýšila, tak tie som teraz vylúčila a brala len sušené marhule. Neviem prečo, ale na horách mám úplnú obcesiu sušenými marhuľami. 

Každopádne - keď bolo všetko nakúpené, skontrolované na stokrát, či máme karabiny, hamaky, spacáky a podobne dôležité veci, tak sme si to namierili vlakom z Ostravy do Frýdku-Místka a následne pod Lysú horu. To sme si šli dať skratkou krpálom priamo cez zjazdovku, čo bola super zahrievacia aktivita. Popri ovečkách a následne sme sa vnorili do lesa. Turistov z tejto strany sme nestretli žiadnych, možno aj preto, že sme zvolili skratky, ktoré nám pretínali pôvodnú cestu nahor. Tá je asfaltová a má nespočetne veľa serpentín. Mňa osobne viac ako serpentíny a krpále vyčerpáva ten asfalt, takže za existenciu tých skratiek som bola vďačná. Žiadnu zver po ceste nestretli a naraz sme sa objavili pod Lysou. Tá je rozoznateľná vďaka vysielaču na vrchole, ktorý však nie je tak ohavný ako ten na Praděde. Výstup sme už dali na slušňáčky po asflate, po tej ceste pravidelne premáva linka MHD až na vrchol - nepochopíš. 

Hore sme si dali Radegasta, zelňačku a uvarili kafičko - pretože sme trepali so sebou mokka konvičku, lebo veď Luci, dáme si hory na pohodu, poriešime si svoje deprimované leto práve tu. Za ten čas na vrchole si nás ochočil krásny ryšavý kocúr, podebatovali, zavolali blízkym, že sme v pohode, a teda že prvý vrchol a posledný na dnes je za nami. 

Pri zostupe sme už stretali viacerých ľudí, ľudí s deťmi a pod. Náš cieľ na večer boli Ostravice, kde sme potrebovali nájsť vhodné miesto na hamaky tak, aby sme to stihli do zotmenia aj uviazať, pretože tá noc mala byť naša úplne úplne prvá noc v hamake, takže sme netušili moc čo a ako, o uzloch moc netušili (hoci Lucka dostala bobríka za uzly, to pozor!!!). Anyway, zostupovali sme a postupne zisťovali, že asi nebude až také jednoduché nájsť ideálne stromy, tak, aby boli blízko seba, nie príliš blízko cesty, ani v niekoho záhrade. Ako prvá ideálna voľba bol lanový park, ale keďže mala byť na ďalší deň sobota, tak by tam už od rána bolo rušno. Takže - stromy dokonalé, bol tam aj prístrešok, kam by sme šli v prípade lejaku, nebolo to ďaleko od cesty, ale slúžil to ako plán B. Čím bližšie k Ostraviciam sme boli, tak počet plánov B stúpal. Nakoniec sme sa proste v centre rozvalili na lavičku, zapli mapy a snažili sa zistiť najvhodnejšiu pozíciu. Padlo to na oblasť blízo nejakej starej zjazdovky, kúsok od cesty na Smrk. Tak reku že ideme tam, snáď tam niečo bude. Odbočku na zjazdovku sme najprv prešvihli, keď sme ju našli, tak sme našli aj kvázi veľmi divný dom pri nej a úplne v nás nevzbudzoval pocit bezpečia. 

Stmievalo sa, takže nakoniec sme skončili pri nejakej málo využívanej ceste, z druhej strany potok, stromy sa tiež dali. Najprv sme si uvarili skvelé jedlo s vysokým obsahom rýchlosolí aka čínsku polievku. Potom začalo slávne viazanie hamák. Niečo, čo nám prišlo, že sa bude viazať pár minút, sme skutočne neviazali pár minút. Bolo to zdĺhavé, únavné, raz sme úplne zmenili miesto, menili laná. Po čase však obe hamaky viseli. Nastávalo dôležitejšie - zebezpečiť, aby v prípade dažďu nenamokli ani batohy, ani topánky, ani my v spacákoch a v hamakách. Nad nás sme teda prehodili pláštenky (náš lowcost si nemohol dovoliť špeci prístrešky nad hamaky) a ostatok zabalili do vriec na odpadky. A mohlo sa ísť spať, aby sme sa krásne a svieže zobudili do ďalšieho rána. 

LENŽE! To nebolo tak jednoduché. Možno pre Luciu. Ja som sa zobudila okolo polnoci na to, že mi brutálne treba - jesť, ísť na záchod, piť. A ja reku v tej hamake a spacáku a všetkom - no nechce sa úplne najviac človeku vyliezť na pár sekúnd, aby sa potom ukladal potme znovu niekoľko minút. Tak že veď Veronika, nebuď maznavá, cez noc nezomrieš na hlad ani smäd, spi, lebo zajtra budeš mimo. No tak som sa pokúsila. Ešteže začalo zanedlho pršať, inakšie by som spala do rána a to sme si predsa taký luxus nemohli dovoliť. No, takže som furt kontrolovala, či pláštenky držia, lebo sa mi zdali nejak divne posunuté, fúkalo, je divné počuť kvapky pár centimetrov nad vašou hlavou. Potom som nejak zaspala naveľa, načo okolo tretej v noci začalo niečo divne šušťať a ja len  panebože, tu sú isto nejaké srny okolo nás (nadránom je každý človek trochu hlúpy a zaostalý, nechajte mi to). Na toto som sa skoro úplne zobudila, furt nadvihovala pláštenky, pozerala cez hamaku a furt tam niečo šušťalo. Jo, takto som si okolo 5 povedala, že nemá cenu sa stresovať, idem pospať ešte tú hodinu, ak niečo naokolo ma chcelo zjesť, malo to urobiť skôr. Tak sme teda na 6 vstali, úspešne som zistila, že zvuky robil vankúš o hamaku (yay!). 

Toto sú naše hamakové stromy

Počas raňajok sme nejak postupne balili všetky veci - trvalo nám to dlhšie ako so stanom, ale hej, všetko je raz po prvýkrát. Hygienu sme sa rozhodli poriešiť až pri najbližšom zdroji vody, pretože nám ostával posledný liter a ten sme chceli mať práve na tú medzeru medzi ránom a novou vodou. Tým, že sme spali neďaleko pokračovania našej trasy, tak sme sa na ňu takmer hneď napojili. Samý asflat až k začiatku PR Smrk, kde bol aj prístupný potok. Nastalo umývanie zubov a doplnenie vody - nakoľko tá voda bola už priamo z rezervácie, tak nám bolo celkom jedno, že to nie je originál prameň. Bolo to hrozne osviežujúce a príjemné. Stretli sme tam aj chalanov, ktorých sme videli deň predtým v Ostraviciach, pozdravili sme sa a zistili, že prespávali práve na Smrku. 

Tým, že je to PR, tak chodenie mimo vyznačených je zakázané, lesná správa vás môže len zdrbať (lepšie možnosť) alebo nasoliť pokutu (horšie, ofc). Ale my sme to chceli mať rýchlo. Nie sme hlučné. Ilegálny chodník tam bol. Tak že poďme. V strede trasy Lucka len - Veru, ticho, niekto je nad nami. A ja len že krucinál, reálne narazíme na niekoho my teraz? to sa už ani nemôžme tváriť, že sme si boli len odskočiť. Tak sme sa tam zložili k zemi, sledovali ho, on šiel nahor extrémne pomaly, furt sa obzeral. A ja reku Luci, to je podľa mňa hubár. A ona že nie, že to bude asi ten z lesnej správy. Ale reku, nemôžme sedieť na zemi roky, kým odíde. No tak sme pomaličky šli nahor, potichučky. Proste tie stresy vôbec nestáli za tú skratku. Človek sa stále vzďaľoval, tak som povedala Lucke, že byť lesným správcom, tak neutekám pred ľuďmi, ktorým chcem nasoliť pokutu - proste mi to nedávalo zmysel. Nakoniec zmizol a my sme sa ocitli na ceste. 

Nechceli sme si zas zažiť tie absolútne zbytočné stresy, tak už sme si to krásne šlapali tak, ako sme mali. Začalo byť dosť teplo, tak som vymenila nohavice za kraťasy a dali sme si sváču. Cesta bola viac-menej furt rovnaká, až sme došli k rozcestníku. Od neho sa to trošku ozvláštnilo, vstupovali sme znovu do rezervácie - vstup na vlastné nebezpečie, pretože sa tam vyskytujú medvede, tetrovy, pralesy. A to bola fakt nádherná trasa. Zboku sa nám otvárali výhľady na priľahlé mestečká a dediny, na hory, zbadali sme aj starú známu Lysú horu. Skutočne by som si tú časť prešla milionkrát, nezabudnuteľný kus pre mňa osobne. Prešli sme okolo ďalšej studničky, napili sa, doplnili vodu, šli ďalej. Postupne sme sa dostávali blízko k vrcholu Smrku, ten výstup mi prišiel kus podobný ako výstup na Stoh, taký natiahnutý a kvázi nekonečný. Smerom na vrchol je pamätník Lennona (som všetko len nie beatlesák), ktorý som ja prešla s hundraním, že na čo tam preboha niečo také zbytočné je, načo ma Lucka zhejtila, pretože ona tým zarytým beatlesákom je. Kúsok vyššie pamätník Palachovi, na ktorého mám tiež svoj nepopulárny názor, takže ja som sa nezastavovala a šlapala na vrchol, Lucka zas potrebovala fotodokumentáciu no. 

Vrchol Smrku je nádherný, výhľad z neho tiež. My sme si užili práve ten okamih, kedy sa počasie menilo a oblačnosť stúpala. Ono to pôsobilo tak krásne dramaticky, že sme proste stíchli a vnímali tú silu prírody. Zas sme si uvarili kávu, niečo zjedli, obliekli si teplejšie veci a postupne sa odobrali, aby sme stihli zostúpiť do Čeledné. Premýšľali sme nad tým, že dáme v jeden deň aj Kněhyni aj Pustevny aj Smrk, a teda sa budeme pretekať s dažďom. Ale vstúpili sme si do svedomia, že síce áno, asi by sme to dali, ale v noci v daždi v lese by sme museli niekde na Pustevnách spať (spať v noci, kto to kedy videl), a do toho sa nám zas až tak nechcelo. 

Už cestou zo Smrku začalo pršať. Najprv to bolo príjemné, iba krosny boli vo svojich pláštenkách. Akonálne sme však vyšli z lesov, nastal krásny lejak, takže sme pláštenky vytiahli aj my a vyzerali kus ako mutanti, ale to je jedno, ak je človek ako tak v suchu. Tá cesta bola nekonečná. Vlastne sme sa zastavovali len vyklepať z nôh kúsok bolesť z toho, ako noha v topánke tvrdo narážala na - ani nie asfalt, skôr to boli akoby kusy asfaltu na ceste, fakt nepríjemné. 

Každopádne nekonečno nekonečné, keď treba človeku na záchod, nemá kam, pretože z jednej strany PR, strmina nad cestou, ja by som sa aj trikrát prizabila pri svojej šikovnosti, keby tam chcem vyliezť niekam, z druhej strany strmina nadol, s mojim Jonatánom by som sa prizabila 10x. Ostávalo len trpieť. Ono - keby je sucho, človek by si aspoň na tú zem sadol, aspoň by videl naokolo. My sme šli v hmle s viditeľnosťou 10m. Nádhera. A proste to bolo také nezáživné kus, ja som šla za Luckou, pláštenka mi bola veľká, takže furt mi padala na oči, väčšinu času som videla len to minimum pod nohami - vďaka tomu keď som vždy zdvihla hlavu prekontrolovať kde je Lucia, tak som sa jej väčšinou naľakala. Potom zas som si vravela, že som už tak hrozne negatívna a pesimistická a nepríjemná, že akoby potrebujem byť za niečo vďačná. Tak som kúsok chodila bez použitia kolien, že reku, aký ťažký by bol život bez kĺbov - pomohlo to :D! 

Pod Smrkom je jedna chata, hrozne sme sa tešili, že sa tam zložíme, necháme trochu nohy odpočinúť, dáme pivo. KDEŽE! Práve v ten deň sa tam konala svadba, takže chata pre turistov uzavrená. A ja reku - to nie je možné Lucia, to proste nemôžme mať také šťastie. Nasledujúcich 10 minút som bola všetko len nie blahoprajná novomanželom. 

Pomaly sme sa dovalili k zastávke, kde nás nadôvažok ešte doštípali komáre, nastúpili do autobusu, potom do vlaku, potom sme si boli v Penny kúpiť večeru, dali si víno a spali. 

Ten spánok a následný deň bol pocit typu - práve som prešla Kungsleden za 5 dní a idem zomrieť. A ono sme prešli len dva vrcholy Beskýd :D. Keď na nich je hrozne demotivujúce to, že nemajú krásny hrebeň, takže človek vždy musí zostúpiť až do nejakej dediny a nanovo si to všetko nastúpať. 

Každopádne sme si tam zažili nejaké tie intense emotions, modriny na bedrách, skvelú kávu, rozhovory a plán, že niekedy tú Kněhyni aj Pustevny dáme. 

Zdieľaj článok na facebooku
36 odoberateľov
Weronna

milujem hory. milujem chodiť pešo. niektoré knihy by som dokázala čítať stále, niektoré songy púšťať dookola celý deň. mám rada noc a tmu celkovo. nevyhovuje mi slnko a teplo. mám rada zem a kamene, ľúbim štverať sa po skalách. mám rada ľudí, ktorí ma v hociktorej oblasti vedia posunúť niekam vyššie a hlavne takých, z ktorých sála svetlo. milujem zimné rána - hmlisté, slnečné, snehové, veterné, zimné rána sú čarovné všetky. a ľúbim sa hrať cez slnečné rána na mačku a vyhrievať sa na ešte kvázi studenom slnku. priala by som si, aby celá káva chutila rovnako ako prvý dúšok z nej. a takisto aby každé napitie sa bolo také osviežujúce ako to prvé ranné. rada by som bola aj nočnou sovou aj ranným vtákom, preto nonstop spím málo a v podstate furt potrebujem niečo robiť, inak som depresívna. vínne mušky, ktoré máme raz za čas na izbe, pomenúvam menom, väčšinou tu lieta Stella, čo sa týka pavúkov, je to vždy Wilfred. a v konečnom dôsledku som neznesiteľne pragmatický a cynický človek.

Komenty k článku

  1. 1
    Tomtoylc

    hrá sa, že má 0 rokov

    btw. upozornenie ,,o predatoroch,, na tej tabuli chýba (hehe) zato vo Velkej Fatre tých tabuliek nájdeš na každej druhej trase
  2. 2
    Weronna

    23 ročné dievča
    Pod Rozsutcom žijem

    @tomtoylc :D :D joj, to fakt?? :D tú nemám pochodenú vôbec myslím
  3. 3
    Tomtoylc

    hrá sa, že má 0 rokov

    @weronna fakt (hehe) ... tam urcite choď, VF je krajšia aj pohatšia na výhľady a vôbec nie je náročna, a miest na prespanie je tam dostatok :smile:
    ... ja som bol vo VF tento rok prvý krať, včera už po tretí krať a v podstate väčsinu mám prejdenú, ešte planujdm s kamaratom jednu dlhšiu trasu naprieč, a jednu takú pol dňovú a VF mam ,,odškrtnutú,,
  4. 4
    Weronna

    23 ročné dievča
    Pod Rozsutcom žijem

    @tomtoylc tak to je aké super :D dobre dobre, keď budem tam chystať výpravu, poslúžiš mi ako inšpirácia teda :D
  5. 5
    Tomtoylc

    hrá sa, že má 0 rokov

    @weronna určite sa ozvy, rád poradím (thumbs)
  6. 6
    Weronna

    23 ročné dievča
    Pod Rozsutcom žijem

    @tomtoylc paráda :D určite sa ozvem, keď to bude aktuálne (thumbs)