Desať staníc *1*



Tento blog nemá byť o cestovaní vlakom, ba dokonca ani o žiadnych staniciach ako by si niekto mohol z nadpisu myslieť. Tento blog by mal byť niečo, čo by som prečítal človeku sediacemu na rímse okna chystajúcemu sa skočiť. Mal by byť o veciach, kvôli ktorým sa každé ráno oplatí vstať. Teda aspoň mne. 

Je piatok, dvanásť hodín dvadsaťdva minút a ja som si práve sadol na malú, drevenú a už na prvý pohľad dosť starú lavičku pred hlavnou stanicou v Bratislave. Na tej istej lavičke asi dvadsať centimetrov od mojej nohy sa nachádza neznáma tekutina stekajúca po ostrých krivkách dosiek a ďalších desať centimetrov ďalej je zopár holubích výkalov. Som hladný. Vonku je typické jesenné počasie, myslím, že môže byť tak 16 stupňov. Pofukuje príjemný, ale dosť chladný vietor a tak si vystriem svoj límec na kabáte napriek tomu, že sa mi chalani na strednej smiali, že s ním vyzerám ako Sherlock Holmes. Noačo.

Mám ešte približne dvadsať minút do odchodu môjho vlaku a tak spúšťam svoj tradičný rituál. Rituál, aké vtipné slovo.. Ale ja skutočne neviem, ako inak to, čo zvyknem robiť pomenovať. Sledujem ľudí. Pomaly zdvihnem hlavu a nenápadne sa začnem obzerať. Zaľúbený, usmievajúci sa pár kráčajúcu na zástavku mdh, skupinka bezdomovcov skúšajúca, či niekto nenechal v automate na lístky nejaké drobné, dieťa v kočíku skúmajúce malú hrkálku a jeho matka s telefónom na uchu, trojica jehovistov zhovárajúcich sa vedľa plagátu s nápisom Objav v sebe viac. Neskôr zbadám taktiež staršiu pani stojacu pri jednom z odpadových košov, drží v ruke cigaretu a pôsobí dosť smutno. Má na sebe bledú, prešívanú bundu, tmavé nohavice a vedľa nohy obrovský kufor. Premýšľam nad tým, prečo asi sa jej ruka v ktorej drží cigaretu tak trasie a prečo na mňa celkovo pôsobí veľmi nervózne. Neprišiel som na nič. Ale vybral som si ju. Práve tejto pani skúsim z dnešného dňa spraviť deň lepší. Pani dusí špak o popolník a tým istým pohybom ho tam aj zahodí. S povzdychom zdvíham ľavú ruku a pozerám sa na hodinky – dvanásť hodín tridsaťpäť minút, zo stanice sa ozýva škrekľavý hlas, ktorý oznamuje, že môj vlak o chvíľu Pristavia k nástupišťu tri, koľaj pätnásť. Vstávam, obvešám sa taškami a pomaly sa vlečiem k stanici

                                             Bratislava hlavná stanica.

Pani som dobehol tesne pred podchodom smerujúcom na jednotlivé nástupišťa. Rýchlosť môjho kroku som prispôsobil tomu jej a s úsmevom som sa jej prihovoril „Dobrý deň, nepotrebujete pomôcť s tým kufrom?“. Prekvapene po mne prebehla očami a váhavo odvetila „Ak by ste bol taký dobrý“. Zavesím na seba ďalší kus batožiny a pomaly kráčame dole podchodom. Celú cestu až po vlak ani jeden z nás nepovedal ani slovo, nebolo treba. Neustále sa na mňa pekne usmievala a ja som jej úsmevy vracal. Prišli sme k jej vlaku, vyložil som jej kufor do jedného z vagónov a ona mi s úsmevom na tvári poďakovala. A to bolo všetko, o čo som v tú chvíľu stál. Vidieť pani, ktorá sa ešte pred chvíľkou mračila, usmiatu a vedieť, že som jej pomohol a možno aj zlepšil deň. To je presne to, čo chcem v živote robiť a to, čo ma robí šťastným. Robiť ľuďom lepšie dni.

Nastupujem do toho istého vlaku presne o dva vagóny ďalej. Zhadzujem zo seba batožinu a sadám si k oknu do prázdneho kupé, vyzliekam si kabát. Dávam si slúchadlá do uší a púšťam si album zo spotify. Pozerám von oknom na nástupište. Snažím sa vstúpiť ľuďom do hláv a povedať im bež ešte o vagón ďalej, dnes chcem byť sám. Po pár minútach, s taškou nejakého dievčaťa položenou na mojej ľavej nohe a kupé plnom ako mhd č.39 do mlynskej doliny zisťujem, že by som mal na schopnosti vstupovať ľuďom do hláv ešte troška popracovať.

Dievča sediace po mojej ľavej ruke mi už od začiatku našej cesty pozerá do notebooku, ktorý mám položený na kolenách a na ktorom píšem tento blog. Premýšľam, či mi to vadí, až ma v tom preruší ten istý hlas ako na hlavnej stanici. Vážení cestujúci, náš vlak o chvíľu zastaví v stanici

                                                  Bratislava Vinohrady.

Neprežívam momentálne najlepšie obdobie môjho života a tak sa odhodlávam aj k takým veciam, na ktoré by som za normálnych okolností ani nepomyslel. Nikdy som si nemyslel, že raz siahnem po jednom z tých klasických motivačných knižkozápisníkoch, v ktorých je hromada otázok a pod každou jednou pole čakajúce len na to, kým ho vyplníš. Zo začiatku som mal pri vypĺňaní otázok ako - ak by ste sa mali popísať farbou, aká farba by to bola? Ktoré 3 veci máte na svojom živote najradšej? Ako sa na stupnici od 1 po 10 cítite?, pocit, že vypĺňam obyčajný dotazník na nejaký prieskum, ktorého výsledky budem musieť z nejakého dôvodu dokonca aj sám vyhodnocovať. Až tam padla otázka, ktorú som nevyplnil hneď a strojovo. Otázka znela Kam smerujete?. Nebudeme sa klamať. Prvá veta, ktorú som napísal do prázdneho poľa bola Ja nesmerujem vlastne vôbec nikam a ak by sme sa túto otázku spýtali toho človeka na rímse okna, asi by nám odpovedal, že dole na chodník. Lenže skúsil som sa nad tou otázkou zamyslieť viacej a prišiel som na to, že je práveže úplne úžasné, že momentálne nesmerujem nikam. Rozbehnutý vlak sa otáča ťažko, ale každý z nás ten svoj vlak dokážeme kedykoľvek zastaviť, aj keď to nie je jednoduché a možno sa v tej chvíli budeme cítiť slabý, ale keď ho znovu rozbehneme tým správnym smerom prídeme na to, že to stálo za to. A ten môj už stojí. Toto je ďalšia vec, kvôli ktorej sa podľa mňa oplatí vstávať. Každé ráno si môžeme vybrať svoj smer, ktorým sa v ten deň vyberieme. Keď som bol v prvých ročníkoch na strednej, tak som sa každý večer pred školou rozhodoval, kým chcem zajtrajší deň byť a podľa toho som sa ráno obliekol. Raz som bol grunge rocker v tričku s nápisom Nirvana a strapatými vlasmi tváriaci sa, že svet zožiera jeho a on o chvíľu zožerie svet, inokedy bad guy ala Alex Turner s nagélovanou ofinkou v dlhom kabáte, alebo slušák v košeli a svetri s kopou kníh v plátennej taške. Mal som na výber vtedy a mám na výber aj teraz.

Vo vrecku mi zavibroval mobil. Napísala mi. Myslím, že som si svoj smer už vybral.

Pomyslel som si, čo by na túto knižku asi tak povedal môj šéf „Ja na takéto veci neverím, je to len ďalší podfuk a zločin páchaný na nás, ľuďoch. V tejto knihe má 100% prsty Soros“, môj bratranec „Lee Crutchley? Toho poznám, starý kamarát, kedysi som s ním hrával futbal... Počkaj, to je kniha? Ako môžeš čítať knihu?!“, môj krstný otec „Aha, takže motivačná knižka? Vždy som si myslel, že si sráč, ale klesnúť takto nízko? Jediná motivačná vec, ktorú som za svoj život prečítal ja bola moja výplatná páska pred dvadsiatimi rokmi! A pozri kde som dnes!“. V tej chvíli som mal obrovskú chuť zakričať na celé kupé TAK SI KURVA NASERTE. Nezakričal som to. Zato som to napísal caps lockom a riadne hrubým písmom do tohto blogu. Ale napriek tomu by som im rád položil aspoň túto jednu otázku - Kam smerujete?

                                                        to be continued










Zdieľaj článok na facebooku
9 odoberateľov
Where

I'm not like them, But I can pretend, The sun is gone, But I have a light, The day is done, But I'm having fun, I think I'm dumb, Or maybe just happy, Think I'm just happy......

Komenty k článku

  1. 1
    Skvrnka

    21 ročné dievča
    parkovisko za Viedňou

    Ohoho, ake prijemne prekvapenie takto na rano.

    Myslienkovy prud a este k tomu prudko citatelny. Mhm. Som zvedava kde vlastne vystupujes.
  2. 2
    Where

    20 ročný chalan

    @skvrnka Jeee, ďakujem :)

    Nechaj sa prekvapiť. A ak sa náhodu nechceš nechať prekvapiť, tak je to presne 10 staníc rýchlikom (vrátane hlavnej stanice) smerom na Košice :D
  3. 3
    Tarassaco

    7 ročné dievča
    v prázdne prázdna

    Takého niekoho (kto by mi pomohol s kufrom) som mala stretnúť minulý týždeň. :(

    Ale k veci teraz - skvelý blog. Ja sa otázke, kam smerujem (a či vôbec), vyhýbam už príliš dlho, asi by bolo fajn tiež sa zamyslieť...
  4. 4
    Antifunebracka

    28 ročný muž
    go(o)d & (d)evil birdzu

    Ako sa poznám, ja by som smeroval k baleniu tej zvedavej prísediacej.
  5. 5
    Where

    20 ročný chalan

    @tarassaco Taj snáď pri najbližšej ceste takého niekoho stretneš :) Ďakujem, veľmi si to od teba vážim a dúfam, že ty máš ten svoj smer nastavený dobre a nebudeš ho musieť meniť :)
  6. 6
    Tarassaco

    7 ročné dievča
    v prázdne prázdna

    Hm, môj smer, ak vôbec nejaký je, je nastavený veľmi veľmi zlým smerom...
    Ale možno zo mňa teraz hovoria len nočné depky, už ani sama neviem.