Happiness only real when shared.

Zlate Piesky, open air dramacove nebopeklo pred hlavnym stage-om. S jednym z mojich naj kamosov okolo druhej rano tancujeme a uz pomaly ani nevieme hybat nohami, ale DJ stale dava, a dava, a viac, a viac...tak tancujeme uz asi 3hodiny vkuse. V jednom z mala pomalsich miest medzi songami ma objime a nepusti. Drzi. Dlho. Prepoteni, skoro az mokri, nevadi nam to - mi zrazu vresti do ucha - "Ja ta mam tak rad! Ty si moja jedina kamoska, co by tu dnes so mnou stvarala taketo zveriny!"...Nevyberam tento moment nahodne. V skutocnosti to bol moment, ktory mi na dvesto percent potvrdil, ze som uz daleko, daleko od tych nebezpecnych vod pred dvoma rokmi. Kompletne ina Will, nez aka bola pred rokom 2017. Niekedy davno by sa na tie dramacove davy asi divala s miernym pohorsenim, pravdepodobne z okna auta jej IT frajera a blahozelala si, ze ona ma zivot vzdy usporiadany a "taky aky ma byt". What a bullshit! Vzdy totiz zila zivot svojej rodiny a frajerov a neuvedomovala si, ze ten jej vlastny jej preteka pomedzi prsty. Ale bolo to tak pohodlne, vsak? Namiesto toho tam teraz skakala v krataskach, bodycku a chokeri - len tak. Lebo sa jej to tak pacilo, lebo na to mala naladu, lebo sa chcela bavit, lebo neriesila nic ine len krasny letny vecer, kamaratov a skvelu hudbu.

A takto nejako to mam teraz stale. Nesnesitelna lehkost byti. Co sa to stalo? Ako sa to stalo, ze mam okolo seba tolko skvelych, jedinecnych ludi? Neskutocne. No viem odpoved.

**

Cela Bratislava sa skryvala pod sivou, zamracenou oblohou. Tie momenty, kedy uz uz pride burka. Viezla sa cez Apollo a aj napriek tomu, ze bola tma, mala na ociach cierne slnecne okuliare. Lebo plakala, lebo to nevedela zastavit. Premietanie Spiny jej v hlave akoby vyhodilo poistky. Jo, malo tam byt znasilnenie. Niekedy sa treba trosku emocionalne potyrat...Ale samovrazda? O tom nevedela. Vidiet to na platne, tak skoro po tom, co sa stalo...a kde je kurva on? Ten, s ktorym chodila 4 roky? Ten, kto bol s nou, vtedy ked ho nasli mrtveho? Aha, jasne, ved s inou zenskou. Potreboval si zachranit gule aspon u jednej, chapem to. To su ti hrdinovia...Tak ako sa to da jednoducho spravit? Tabletky? Vystupit na Apolle a skocit? Nie, vlastne rozmyslala nad uplne inym sposobom. Ten jeden, jediny raz, kedy hranica medzi zivotom a smrtou bola fakt tenka. Ta bezmocnost, ta nekonecna bezmocnost a samota...obrazna samota. Mala ludi, ktorym sa chcela ozvat. Presne dvoch. Jeden bol mrtvy, a druhy, ktoreho stale lubila, asi pretahoval svoju frajerku. Ta bezmocnost, ta nekonecna bezmocnost a samota...

**

No co som mala robit? Bolo si to treba odsrat. Pomaly, postupne, v presnych davkach, s pravidelnymi kopancami. Lebo to sa stava, niektori si radi kopnu presne v tom case, ked ste na dne. Ved to vsetci pozname. Rok terapie. Pomaly som o tom zacinala hovorit. Lebo to beriem ako svoje osobne posolstvo – niekedy to najtazsie co sa vobec da spravit. Hovorit o tom, ako mi ten jeden den zmenil zivot, uplne ho otocil a uz viac nebolo nic ako predtym.

Dlho mi bolo vsetko jedno. Ved oni dvaja uz nie su v mojom zivote, naco sa viac snazit? A tu niekde postupne prisli ludia, ktori mi znova ukazali ten dovod. Prvykrat v zivote (!!!) uprimne citim, ze mam okolo seba tych spravnych ludi. Nezaoberam sa tymi, o ktorych viem, ze do mojho zivota patrit nemaju. Tvorim a zakladam vztahy na uprimnosti. A neviem ci to ludom, ktori su teraz pri mne, budem moct niekedy dostatocne oplatit. Ako ma zachranili, pomohli zo mna dostat von to najhorsie a postrcili ma na cestu k tomu najlepsiemu. Cas vlastne nevyliecil nic, len to vsetko otupil. Vyliecili ma ludia, ktori mi podali pomocnu ruku a nenechali ma utopit sa. Kazdy jeden svojim vlastnym, jedinecnym sposobom.

A teraz sa snazim ja, pomaly podat ruku niekomu dalsiemu. Aj ju drzat. Nebudem sa tvarit, ze to ide lahko. Po dvoch rokoch ucenia sa kym som ja, nie je uplne prirodzene to hned zdielat, pripustit si niekoho k sebe lusknutim prstov. Ale viem, ze to s nim chcem skusit, ze urobim vsetko preto, aby som bola aj k nemu maximalne uprimna, aby vedel, preco reagujem ako reagujem a preco mam serious trust issues, na ktorych s nim ale chcem pracovat.

Pretoze prave teraz zijem, citim neskutocnu, obrovsku chut sa pretancovat zivotom, citit, lubit, robit blaznovstva jednoducho...si ten zivot uzit. Ten den, kedy sa M. rozhodol ukoncit svoj zivot bol den, kedy som ja pomaly zacala zit svoj. Nehladajte v tom vela patosu, ja taka v realite naozaj nie som. Niekde som citala, ze zacnete skutocne zit az ked na vlastnej kozi pocitite smrt. A je v tom fakt vela pravdy.

**************

PS:

Tvoja najoblubenejsia piesen z How big, how blue, how beautiful:

"So much time on the other side

Waiting for you to wake up

Maybe I'll see you in another life

If this one wasn't enough"

***

"If there is any possible consolation in the tragedy of losing someone we love very much, it's the necessary hope that perhaps it was for the best."



***

PS2: Spesl thanks to my bestie, Pjur :-*




Zdieľaj článok na facebooku
150 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Purenarcissism

    27 ročná žena
    Naivka.

    :-*
  2. 2
    Antifunebracka

    30 ročný muž
    vreskot birdzu

    To je úžasné! :) Prajem ti to z celého srdca, aj nech sa už prenesieš cez bývalých :)
  3. 3
    Willbebetter

    tvári sa, že má 5 rokov

    dakujem! :) @antifunebracka
  4. 4
    Lenkaska1

    24 ročné dievča
    Bratislava

    Az zimomriavky som mala na konci
  5. 5
    Willbebetter

    tvári sa, že má 5 rokov

    :) ja trochu slzicky ked som to pisala...asi pochopitelne @lenkaska1