Východ slnka sfarbil po oblohe uháňajúce mračná do oranžovoružova. Tracy by sa takýto pohľad určite páčil. A takisto aj mne – kedysi.
Dnes mi však bol ľahostajný, viac som sa venoval jazde vyprahnutou cestou. Astmatické supenie môjho starého Cadillacu, ktorý sotva prežil ranné mrazy, ma postupne približovalo k cieľu.
K cieľu? A k akému? Tak ako víriace oblaky nad mojou hlavou, cieľ nemám. Hľadiac cez umazané čelné sklo som ďalej sledoval úsvitom žiariaci horizont.
Konečne som sa dostal ku križovatke, kde sa cesta delila. Za život som ňou prešiel už nespočetnekrát. Zastavil som chvejúce sa auto a vyšiel na chvíľu na vzduch.
Južným smerom bol Centralville. Príjemné no obyčajné mestečko, cez ktoré mimo miestnych väčšinou každý iba nezaujato prejde. A kam viedla severná cesta? V podstate nikam. Na jej konci bol len opustený areál bývalého kameňolomu uprostred púšte. Ďalej sa človek nedostal, bola to slepá cesta. Nikto ju nepoužíval. Až na tých zopár, ktorí sa ňou vybrali v zúfalstve svojho vlastného života, nachádzajúc útočisko ticha a samoty. A smrti.
Poprvýkrát som pozorne zdvihol zrak k oblakom. Boli skutočne dychvyrážajúco krásne. Ako majstrovský kus od Rembrandta. Kiežby som ich dokonalosť mohol zdieľať s Tracy. Takto boli iba pochmúrnou spomienkou na časy lepšie, avšak dávno minulé. No budem ich nasledovať v ich púti.
V ich púti na sever.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár