„Ako?“
„Presne takto! Dobre vieš o čom hovorím!“
„Bežne sa tak dívam.“
„To vážne? Potom majú tvoje oči asi najprenikavejší pohľad, s akým som sa doteraz stretla.“
„Naozaj? Majú?“
„Áno. Inak, nečervenám sa práve?“
„Je to možné.“
„Prestaň! Mám si začať zakrývať tvár?“
„A čo mám teda robiť?“
„Povedz mi – čo ti prebieha hlavou, keď na mňa takto zízaš? Musí to byť určite niečo zlé.“
„Chceš vedieť o čom premýšľam?“
„Chcem!“
„Či je to niečo zlé?“
„Presne tak! Už ma toľko netráp!“
„Dobre teda, keď to tak veľmi potrebuješ počuť – premýšľal som o živote v ďalekej hĺbke svetového oceánu. Míle a míle pod hladinou, kde svetla niet, kam sa žiara Slnka nedostane, kde je všade navôkol len čiernočierna tma. Premýšľal som o organizmoch prebíjajúcich sa svetom tejto čírej temnoty. Niektoré z nich sa prispôsobili a sú dokonca schopné vytvárať si svetlo samostatne. Predstav si ten moment, keď sa tam, uprostred ničoho, dva takéto tvory stretnú – aké úžasné to musí byť.“
(...)
„No, teraz ma už z môjho pohľadu veľmi viniť nemôžeš, či áno?“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
marris
26. 11.novembra 2012 01:17
wonderful...
Napíš svoj komentár