Chvíľu som čakal. Oči si časom zvyknú na tmu - pokiaľ nie je úplná, aspoň nejaký malý odraz svetla potrebujú. Čakal som ani neviem koľko, lebo v černote a tichu sa také veci určujú ťažko, keďže nemám ako a rátať v hlave som si začal až teraz; aj to má moja presnosť ďaleko od metronómu. Pomaly sa mi primiešal medzi medzery čísel v hlave strach. O to horšie sa mi udržiavalo rovnaké tempo. Cítil som svoje srdce ha hrudnej kosti a naduté žily pri spánkoch.
Už som prešiel cez tridsaťosem a stále nič. No, nič... Rukami som začal hmatať vôkol seba, lebo najhoršia je pre človeka v strachu jeho samotná nečinnosť a bezmocnosť. I keď, keby som sedel v strede kruhu kyseliny, asi by bolo lepšie, keby som sa nehýbal. Našťastie som tam nesedel.
Popri deke som natrafil na akýsi drevený predmet neurčitého tvaru. Nad ním čosi flanelové. Akosi mi mihlo hlavou, že flanelové obliečky treba žehliť a že pôsobia subjektívne teplejšie než iné. Celkom som sa aj trafil, lebo čo iné by na posteli bolo z onoho materiálu. Posadil som sa teda na okraj postele a hmatal v nej. Ležala tam nejaká osoba. Zo zeme som ani nepočul jej dych, pretože posteľ bola pomerne vysoko a teraz som si uvedomil, že mi hučí v hlave. Asi som bol predtým v nejakom hlučnom prostredí.
Dosť som sa preľakol. Dve existencie po tme, z toho len jedna známa; na moje prekvapenie, moje vyčíňanie osobu neprebudilo. Stačila však urobiť ten filmový pohyb, kedy sa prevráti na druhú stranu a vzdychne a vy si už-už myslíte, že sa preberie. Aspoň viem, odkiaľ čerpali tento gýčový námet. Nemám rád, keď sa tieto grotesky prihodia aj mne. Najmä, keď vám v tej situácii do smiechu z absurdity nie je ani len okrajovo.
Vôbec som nevedel kde som a ani prečo som tu. Ba ani čo som robil naposledy. Na čase oprášiť čuch. Zhlboka som sa nadýchol. Bola to žena, súdiac podľa vône Zvončeka jeseníckeho zmiešaného s vôňou pižma. To som sa už aspoň prestal báť a začal rozmýšľať, čo som asi robil alebo... Čo sme asi robili.
Napadlo mi, že by som tu niekde mohol mať mobil, no netušil som kde. Na sebe som nemal nič okrem trička. No, nič... Chytil som rukou údajné rameno danej slečny a začal ňou jemne triasť. "Hej." Šepol som do ticha. Ďalší jej nádych a úsmev pri preberaní sa do tmy. Je zvláštne, že ten úsmev som cítil aj teraz. Už som aspoň vedel, že si môžem pokojne ľahnúť. Objal som ju a dúfal v to, že ráno sa vedľa mňa nepreberie žiadna obluda.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
naily
15. 1.januára 2014 12:23
Tento blog sa mi veľmi páčil (niečím iný).
Napíš svoj komentár