Odlesky rozmazaných svetiel sa míňali v diali. Cesta, nevedno kam, viedla tmou do ešte väčšieho neznáma. Zapísané pamäte, odrazené na skle, celé reflektované okoloidúcim jazerom.

Perspektíva.

Jasné svetlo z ničoty. Stále bližšie a bližšie. Žeby konečne nastal svetlejší zajtrajšok z tejto temnej tmy? Prichádza tak rýchlo. Už sa neviem dočkať - pomyslel som si.

Bez perspektívy.

Na prednom skle vyviedol z monotónna cesty šoféra fľak. Bez váhania, takmer podvedome, zmazal kedysi niečí život spred svojho zraku. Nevidí dobre na cestu.

Koniec koncov - všetci sme sebecký.

 Úvaha
Komentuj
Napíš svoj komentár