znova ma chytil hibernujúci ďas.
Vravel som si: "Len to nie, doparoma!"
Prečo príde, ľa, bez mračien pohroma?
Roky chceš (Vymazať) zabudnúť... (a) Je to tu znova...
Moje srdce ti len sotva povie nie
i keď rozum tak trocha rozlične znie;
prednedávnom uzavreli prímerie,
o kopu zdravia ma teraz oberie,
ono narušilo moje (z karát) zázemie.
Opila si mi všetky moje city,
teba (asi) nebudem nadosmrti sýty.
Opäť ma to k tebe prudko ťahá,
ustavične si môjho srdca magnát,
nepomohol ani zmenený kabát.
(teraz) Môžem to (vyčítať) nepriznať aj osebe,
že som nevyhovel tvojej potrebe.
Neviem, kedy sa vyparila nádej;
bolo to tak, žeby iba mojej?
Nepokračuje scenár, ten lásky dej.
Mám rád matematiku, avšak teraz
si urobila mojou dušou prieraz.
Najnevypočítaveteľnejší je,
teda, ak si odpustíme snenie,
ten pocit lásky, on to dobre vie.
A tak tu teraz stojíme ty a ja,
s odstupom, na končinách okraja,
rozmýšľame, čo len s nami bude
či sa prebudí pes v starej búde
alebo (nás.) ponechá vo večnom blude.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
začiatok sa mi páčil najviac (1-3) aj tie zátvorky čítala som to stále dvojako dobrý systém
Napíš svoj komentár
rozmýšľame, čo len s nami bude
či sa prebudí pes v starej búde
alebo (nás) ponechá vo večnom blude.