Ak to funguje, ale neviem prečo, ako viem, že je to vlastne tak? A nemal by som to vedieť aj napriek tomu? Môžem vlastne vedieť niečo s istotou, keď hľadám dôvod dovtedy, kým naň nenachádzam odpoveď? Nie je to len o stanovisku k danej problematike? Je to tak vo všetkom? Ako to, že sa uspokojíme niekedy s x-tým zdôvodnením a inokedy rýpeme a vŕtame, až kým to niekto nevzdá?
'Som jedným z milióna,' pomyslel si mravec neunifikovane. Keby zvyšné mravce vedeli, na čo práve myslel, asi by už nemyslel.
Môže to byť normálne? Čo je vlastne normálne? Kto to zadefinoval? A prečo potrebujem(e), aby bolo všetko normálne; jasne definované; zmysluplné; pochopiteľné?
Rad do radu, pochodovali za sebou.
Strach z neznáma je silným pánom. Či už je to nový zážitok; nečakané správanie človeka na ulici; ba dokonca totálne ticho. Dôvod sa stále nájde. Pretože to potrebujeme.
Dynamika mysle.
Zrazu dopadol do zorného poľa enormne veľký tieň. A ďalej... Už nič... "Do riti," povedala Táňa.
- "Čo sa stalo?" Opýtala sa jej kamarátka so záujmom.
- "Ále... Na podrážke mám asi päť mŕtvych mravcov; teraz som si ich umývala."
- "Ha, ha!"
A svet sa 'jej' v tom momente zrútil.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár