Chcem odísť preč z domu, natrvalo a ďaleko/Ďalej nevládzem a čo i len pomýšlať nad samovraždou je mi trápne

Nič nemám. Nemám nejaký viditeľný zmysel môjho života. Jediné, prečo sa ťahám zo dňa na deň je moja úbohá , naivná vidina lepšej budúcnosti. Nemám nič oproti tomu, čo majú ostatní. Doslova.

Nemám citlivú maminku ani dobrého otecka. Ja mám mamu a otca. Mamu, ktorá robí v zahraničí a chodí domov raz za mesiac na víkend. Stará sa o nás, dáva nám peniaze, finačne nás zabezpečí. Ale to je všetko. Už možno dva roky som sa s ňou nerozprávala ako mama s dcérou. Kvôli tomu sa už hodne dlhú dobu utápam vo vlastnej ľútosti, i keď viem, že je to sebecké a detinské mať v 17-tich takú zábavku. Žiaľ. Otec, ten sa mi hnusí. Nemôžem povedať, že by ma nejak fyzicky alebo psychicky týral, ani s ním veľmi nekomunikujem. Celé dni pracuje a aj po víkendoch chodí často po stretnutiach alebo si dorába na počítači celé hodiny jeho záležitosti. Musím povedať, že prevažne sa rozprávame len pri tom, keď mi dáva peniaze alebo vreckové. O tom, či môžem ísť von, tam alebo tam sa nerozprávame, je na mne, kam pôjdem a kedy sa vrátim. Už mám 17, som dosť veľká nato, aby som mala rozum a podľa toho aj konala. Už som dosť veľká, aby som robila všetky roboty, ktoré robila maminka a postarala sa o sestry, dala im nejaké rady a nejak ich vychovala, lepšie povedané "dochovala", dokončila maminu roboty.

Želám si, aby sa mama vrátila pracovať domov. Veľmi. To by mi zmenilo život. Teda vrátilo starý život. A peniaze berte do čerta všetci, čo po nich túžite a máte doma rodičov.

Nemám ani priateľov, i keď som veľmi extrovertný typ a donedávna som sedela v kaviarni v meste stále s polovicou mesta. No keď sa človeku podarí jedna malá zmluva s nemenovanou modeling. agentúrou, okamžite ste na zozname "outsiderov". Mala som dve najlepšie kamarátky, Vikinu a Jessie. Je pravda, že sú to najväčšie beštie v meste a svojím spôsobom šikanujú veľa dievčat, ktoré sú inak možno ešte lepšie ako ony, no boli to moje kamarátky. Aspoň navonok. Teraz už ani navonok. Keď prídem do nášho bývalého obľúbeného podniku, každý ma tam len očumuje, zvlášť čašník, ktorý je člen partie, v ktorej som donedávna aj ja bola, a ak sa v boxe nájde aj Jessie alebo Vikina, musím odísť. Je až neuveriteľné, ako dokážu len pohľadmi a "nenápadnými" kecami odstrániť človeka.Tie ich klebety mi spôsobujú doslova až muky. Niekedy hodinu, dve, predtým ako zaspím, rozmýšľam nad tým , prečo mi to vlastne spravili a aký bol super život predtým, ako ma každý znenávidel. Od tej doby mi klesla mienka o samej sebe. Bývala som sebavedomé dievča. Už nie som. Dokonca mám problém vystupovať pred ľuďmi, nakupovať na v supermarketoch, postupne už v každom obchode, kde okrem mňa niekto iný je/vrátane predavačky /, pretože mám neustále dojem, že ma tí ľudia ohovárajú, že im prídem smiešna, že si ma prezerajú od hlavy po päty, že mám škaredé botasky alebo hrozný účes. Von so spoločnosťou už vôbec nechodím, max. s naším psom za záhradu, kam nikto nechodí. A chodím na prechádzky. Len v noci. Ako chudera. OMG, a ja chcem robiť modelku... Inak, zajtra idem na vyšetrenie k psychiatrovi, či nemám sociofóbiu. Ak áno, chcem sa liečiť hneď od toho momentu. Teraz som väzeň vlastných myšlienok.

Nemám už ani samú seba. Už ani ja sama nie som tým, čím som bývala. Vždy ma všade bolo plno. Teraz sa celé dni zožieram v žiali. Niekedy som sa dokázala aj s cudzím rozprávať , ako keby sme sa poznali celé roky, dnes sa cítim trápne, keĎ mám podať niekomu ruku v kostole.

Bože, strašne si želám späť starý život, starú seba, starý farebný svet... Maminka vráť sa! Vráť sa ten čas, keď ma sestry ešte brali ako sestru, nie ako organizátorku a ich "chúvu"!/nedobrovoľnú!/! Bože, vráť mi starý život, vráť mi samú seba!!!!

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu