Na ten pohľad, úsmev, prvý dotyk.
Nevedela som, čo sa stane, ako dlho to vydrží.
Či na opustí alebo či spolu zostárneme a budeme pozorovať svoje vnúčata, ako behajú po obývačke a robia bynec.
Zo všetkého mi v pamäti zostali jeho zelené oči, milí úsmev...
Vždy keď sa dívam na jeho fotku, ktorá je ešte stále v rámčeku pri mojej posteli, mám pocit, že leží vedľa mňa a nič nás nemôže oddeliť.
Lenže...
...zakaždým, keď sa obzriem, je tam iba studené a prázdne miesto.
Neznášam ten pocit...
...pocit, že som sama.
A myšlienka, ktorá ma vráti do reality je ako facka medzi dverami od vlastného otca.
Zo všetkého pekného, čo som zažila mi zostali len spomienky na tie časy šťastia a studená posteľ, bez človeka, ktorého nikdy neprestanem ľúbiť ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár