Záblesk búrky zmáčajúc lupene kvetov, krčiac sa, skrývajúc, pred chladným svetom. Samotný, výnimočný, sťa jeden zo sta, v objatí láska ho len prach veľkomesta. Je jeho zátiším, prízemnou tôňou, nieto však miesta, čo by dalo mu domov.
Neľútostná sila kvapiek trhá hodváb okvetia, padá dole hlávka, pomaly, v pokore a zmierená, že v náručí prachu svoj údel dokoná,
keď tu...
symfòniu dažďa pretne teplo ľudskej ruky, dotyk, je záchranou zo smrti v zabudnutí. Na ceste, kde začiatok stretol sa s koncom, uvidiac kvet človek, čo díval sa srdcom.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
illbill
17. 3.marca 2020 15:19
Dlho som nečítala niečo tak pekné. Máš talent
Napíš svoj komentár