Havran

Sedel na lavičke, lakte mal opreté o stehná a tvár ukrytú v dlaniach. Pred pár rokmi sa rozhodol, že už nepremárni ani jednu slzu a teraz, keď sa už nevedel ovládnuť, snažil sa nasilu vtlačiť tie kvapky bolesti späť do očí. Zúfalstvo, smútok i láska k osobe, ktorá sa už nikdy nevráti... to všetko ho teraz nútilo porušiť svoje predsavzatie.
Prešlo pár minút, keď tu na operadle lavičky, na ktorej chlapec sedel, pristál havran. Bol čierny, veľký a dôstojný. Plačúci chlapec si ho najprv ani nevšimol, no keď havran pár krát roztiahol krídla a jemne nimi zamával, akoby chcel na seba upozorniť, mladík konečne započul šuchot peria a zdvihol zrak. Obzrel sa. Pohľad na havrana ho mierne vyľakal. Vydesil a prekvapil ho až natoľko, že zabudol plakať. Len nemo zízal na to zviera, ktoré bez štipky strachu sedelo len pár centimetrov od jeho ramena. Bál sa pohnúť. Nie, nemal strach, že mu havran ublíži, iba ho nechcel odplašiť... Nechcel zničiť krásu a jedinečnosť tohto okamihu.
Odrazu všetky jeho zmysli akoby sa uvoľnili. Díval sa a videl už nielen havrana, ale aj bezlisté stromy, ktoré dotvárali túto zvláštnu, sčasti temnú atmosféru. Začal vnímať vôňu ovzdušia, ktorá predpovedá príchod búrky. Počul šepot stromov, ktoré teraz akoby pohládzali jeho ubolenú dušu. A o pár sekúnd aj pocítil mrazivú kvapku dažďa, ktorá dopadla na jeho roztrasenú ruku. Obrátil ju a díval sa do svojej dlane. Díval sa do nej tak uprene, že si ani nevšimol, že havran odletel spolu s prvou kvapkou, ktorá do tej dlane chlapcovi spadla. Keď teda mladík zdvihol zrak, bol zase sám na lavičke v parku, do ktorého tak rád chodil práve s tou, dnes už navždy stratenou, osobou – so svojím otcom.
Vtedy to však pochopil. Pochopil, že život sa nemení z roka na rok, ani z mesiaca na mesiac, skôr z minúty na minútu, či zo sekundy na sekundu. Uvedomil si, že ľudia, ktorých má v jednej chvíli okolo seba, tu už zajtra byť nemusia a on s tým nespraví nič. Nemôže plakať nad tým, čo bolo, a čo stratil, pretože mu to bráni, aby videl všetku tú krása, ktorá vôkol neho je práve teraz!
Chlapec vstal a vydal sa smerom domov. Počas jeho cesty dážď ustal. A keď zdvihol hlavu, aby sa pozrel na nebo, zbadal, ako mu nad hlavou krúži havran. Poznal ho. A v tejto chvíli už vedel, že tak, ako ho z parku havran sledoval až sem, sleduje ho z diaľky aj jeho otec... a vždy bude.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu