Poriadne sa nadýchla aby jej táto voňa udrela do nosa a prešla celým jej telom. Levanduľa to bola voňa , ktorá jej do žíl púšťala optimizmus.
Keď všetko čo by jej robilo radosť skončilo a tak sa nadýchvala levandule.
Jeden pohyb oka a zrazu zahliadla tento svet. Pre ňu bol špinavý a sivý. Otvroila druhé oko a nebolo to o nič lepšie. Mozog jej začal fungovať na plné obrátky a zrazu aj všetky ľudské reflexy, z jej vodného jazierka sa začal valiť vodopád cez líce. Ako tak stekal a ona seela zaškrípali dvere. Uprela na nich svoj trpiaci pohľad a nevládala otvoriť ústa.
Ta nežná tvár z dverí sa len milo usmiala a zdvihla ruku. Ona však vnímala len tvár, hrejivú a smutnú s prívetivím úsmevom. Ako zazrela tú tvár napadlo ju ,že sa usmeje len tak trocu na chvíľu, zodvihne svoje kútiky úst.
Ale bolo už po všetkom a ona vedela, že sa nikdy viac neusmeje. Aspoň nie tak ako kedysi. Už to nebude také ako ked slnko svietilo na toho muža ,ktorého milovala . A už jej nidky nepove , že slzy sveta padajú na našu zem....... Nikdy.Jej úsmev vždy bude patriť , len jeho spomienkam a to čo uvidíte bude len tieň. Tieň toho , čo bolo zničené.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár