10. Život mŕtvych... Rozbeh

Stála som v chate a usmievala sa sama pre seba. Všetko šlo výborne. Rodičia rozbehli pátranie po teraz už mŕtvom chalanovi. Nevšímali si ma, lebo ich myseľ sa zaoberala len Sašou. Hľadali smerom preč z mesta. Bola som mimo podozrenia. Keď sa mi chcelo, zašla som si sem a týrala všetkých mojich väzňov. Najmä moju sestru. Každý deň dostávali dávku drogy, na ktorej začínali byť závislí. Tak závislí, žeby pre ňu zabíjali. Keď k nim prídem do izby, už sa ma nepýtajú, prečo som to spravila, ale či mám pre nich dávku. Bola som čoraz spokojnejšia. Občas som niekoho zabila, nejakého bezdomovca alebo narkomana, ktorý nikomu nechýbal. Plán sa pomaly, ale isto rozbiehal. Postupne budú zomierať ľudia v tejto prašivej diere a nikto nebude poznať príčinu. A aj keby sa na niečo prišlo, ja za to nebudem môcť. Takto si špiniť ruky nebudem. To nechám na mojich sluhoch. Pripravovala som obrad, v ktorom ich zasvätím do ich úloh. Budú vytvárať neohroziteľný gang, ktorý budem viesť ja. Ale to sa nikto nedozvie. Vďaka mojim schopnostiam budem neviditeľná, nezastaviteľná. A hlavne zlá.

Bol piatok večer. Tri mesiace odvtedy, ako zmizlo pár ľudí a medzi nimi moja sestra. Tri mesiace odvtedy, čo dostali prvú dávku drogy. Všetci do jedného už boli závislí. Odviedla som ich do veľkej miestnosti v chate. Všetci mali sklené oči a neprítomný výraz. No vnímali ma. Vnímali, pretože som mala to, čo chceli. Pri tomto obrade som všetkým prikázala, nech si ľahnú. Každému jednému som vyrezala na rameno srdce. Viem, možno trochu paradoxné, ale presne tak som to chcela. Hlboké rezy určite zanechajú jazvy, ktoré bude vidieť stále. Ja som mala takú jazvu už dávno. Nikto z nich sa nebránil, keď som im robila presné a hlboké zárezy. Bolo im to jedno. Napokon, keď som skončila, postavila som sa pred nich.
„Mám to, čo chcete. A vy to veľmi dobre viete. Pokiaľ ma nebudete poslúchať, zabijem vás a nedostanete dávku. Rozumiete mi?“
Všetci sa akoby prebrali a prikývli. Čakali na moje ďalšie pokyny.
„Takže, prvú otestujem Kláru.“
Klára pozrela na mňa a prikývla.
„Pôjdeš ku nám domov a zabiješ moju matku, jasné?“
Oči sa jej rozšírili strachom, no potom ako som jej pripomenula, čo všetko jej môžem vziať, znova prikývla. Vedela som, že neujde. Nemohla. Zomrela by. Aspoň si to myslela.
Najprv som ich všetkých naučila, ako majú zabíjať, aby po nich neostávali stopy. Trvalo mi to ďalší týždeň. Po týždni učenia som poslala Kláru von a čakala, ako to dopadne. Bola som pripravená zabiť ju, ak urobí čo len malú chybu. Milovala som ten pocit moci. Mala som ich všetkých pevne na špagátiku, ktorým som poťahovala podľa toho, ako mi to práve vyhovovalo. Bola som ich život, no zároveň aj smrť.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu