Bolo krásne sobotné ráno. Krásne znamená, že teplota konečne vystúpila nad desať stupňov a z neba sa liali kvapky dažďa. Rozhodla som sa zbaviť sa Kláry. Naozaj nemalo zmysel naďalej ich tu držať. No pustiť som ich nemohla. A čo je dôležitejšie, ani som nechcela. No vedela som, že nie je príliš rozumné zabiť ich všetkých. Veď koho potom budem mučiť. Svoju sestru ušetrím. I keď určite by bola radšej, keby som aj ju zavraždila.
Vyšla som po schodoch ku Klárinej izbe. Nazrela som dnu. Ležala na posteli a spala. Bola otočená chrbtom. V duchu som rozmýšľala, akým spôsobom ju zabiť. Rukami som ju zdvihla do výšky. Neprebrala sa. Tak som ju odhodila do steny. Ostala ležať na zemi a nehýbala sa. To mi bolo podozrivé. Nebola to predsa až taká silná rana. S istým zaváhaním som podišla k nej a skúsila jej nahmatať pulz. Nič. Asi som ju vážne zabila. Otočila som ju na chrbát a v krku mu zamrel výkrik. Klárine hrdlo bolo rozpárané. Takúto ranu určite nespôsobila stena. Klárine mŕtvolné oči na mňa hľadeli. Ostal v nich zdesený výraz, akoby videla prízrak. Moja prvá myšlienka bola, že to urobil niekto z mladých, ako som ich volala. Lenže všetci boli pozamykaní v izbách, odkiaľ sa žiadny spôsobom nemohli dostať. Čo ak sú aj ostatní mŕtvi?! Rýchlo som sa rozbehla do ďalších izieb. Marek, Martin a Saša boli v poriadku. Teraz som stála vo dverách izby, ktorá patrila Viere. Videla som ju ležať tak, ako pred chvíľou Kláru. Zamrazilo ma. Čo ak je aj ona mŕtva, čo by to znamenalo?! Pre mňa?! Donútila som sa prejsť k posteli a obrátiť aj Vieru. To, čo som videla ma ani veľmi neprekvapilo. Taká istá rana, ten istý zdesený výraz. V ruke niečo držala. Papier. Pokúšala som sa jej roztvoriť ruku. Išla celkom ľahko. Neznamenalo to, že jej ho tam dali až po smrti?! Trasúcimi prstami som ho roztvorila. Vo vnútri stálo len „Katarína“. Moje meno. Nijako som to nechápala. No pomaly sa môj strach menil na zlosť. Niekto si sem kľudne príde a zabije dvoch mladých. Ja tu mám schopnosti, ja som tu najnebezpečnejšia. Nikto ma predsa nemôže poraziť. Bolo určite ľahké zabiť Kláru a Vieru. Mne sa však už nedokázal ten niekto postaviť. Zrejme to bude človek, ktorý si o sebe myslí, že môže byť lepší než ja. Aj keby to zrovna nebol človek, ale nejaký duch alebo čo, na mňa nemá! Ja som tá, čo tu víťazí! Nad všetkými.
V noci som však aj napriek tomu, že som si myslela, že som neporaziteľná, zaspávala so strachom. Strachom z toho, čo bude.
//Milí Birdz-áci, alebo ako vás mám osloviť. Nepíšte mi prosím, že som šibnutá, chorá, nechutná atď. To všetko už o sebe dávno viem. Chcem len pripomenúť, že toto všetko je fantázia. Nič, ale naozaj NIČ z toho nie je zo skutočného života. Z môjho ani z nikoho iného. Hádam ste to už konečne pochopili.//
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
patrisha
12. 1.januára 2008 15:43
krutéééé
Napíš svoj komentár