15. Život mŕtvych... Volanie mŕtvych

Už hodnú chvíľu som blúdila po dome. Bola noc. Znova som mala ten čudesný pocit. Pre istotu som skontrolovala mladých, ale boli v poriadku. Nikomu sa nič nestalo. Teda, ak nerátam to, čo som im spravila ja. Už asi týždeň som neustále počula šepot. Prehľadala som celý dom, kým som prišla na to, že ten šepot ide z mojej hlavy. Toho som sa bála. Nemienila som zošalieť. Iba zabíjať. Neuveriteľne ma bolela hlava a stále som počula tie hlasy. Naozaj chceli, aby som sa zbláznila. Vyšla som von. Odkráčala som do lesa a hlasy utíchli. Už som sa tomu nečudovala. Vždy, keď som sa vzdialila od domu, akoby som prešla do iného sveta. Bolo ticho. Lenže musela som sa vrátiť. Hlasy okamžite opantali moju myseľ. Opakovali stále jedno slovo. „Zomrieš, zomrieš, zomrieš.“ Nemohla som to počúvať. Bola som zúfalá. Len nech to prestane. Trhala som si vlasy. Všetko naokolo seba som rozbíjala. Bola som celá doráňaná, dorezaná, no stále som neutíšila ten hlas. Hlas, ktorý bol akoby mŕtvy, ľadový, bezcitný. Musela som niečo spraviť, hocičo. Vybehla som hore schodmi. Vedela som, že to nie je riešenie. Lenže musela som si znova dokázať, že ja som tá, ktorá je tu paňou. Nepremožiteľná. Vrazila som do dverí. Na posteli ticho a nehybne odpočíval Martin. Pochytila ma zúfala túžba znova mať svoje schopnosti. Lenže tie boli preč. Cítila som sa oveľa viac zraniteľná. To nebolo vôbec dobré. Martina som prebudila surovou fackou. Vôbec sa netváril prekvapene. Predsa som mu neubližovala prvýkrát. Lenže tentoraz som mala v očiach pohľad, ktorý ho donútil posadiť sa. Videl, že toto nie je zábava. Zmätok v jeho očiach vystriedal strach. Neviem odkiaľ sa vo mne nabrala toľká sila. Viem len, že som ho zdvihla a pocítila akoby do mňa niečo preniklo. Zdesene som sa nadýchla a ďalej videla už len čiernu tmu.

Cítila som pod sebou tvrdú dlážku. Nechápala som, čo sa stalo. Zrazu som zbadala vedľa seba Martina. Prudko som sa postavila, až sa mi zatočila hlava. Bol úplne znetvorený. No čo ma vydesilo najviac, bola hlboká rana na krku. Vedela som, čo to znamená. Potrebovala som si spomenúť, čo sa stalo. Posledné, čo som si pamätala bol ten pocit, akoby do mňa niečo vniklo. Oči sa mi naplnili poznaním. Už som presne vedela, čo sa stalo.
Videla som seba, akoby z veľkej diaľky. Martina som pustila na zem. Vlastnými prstami som mu rozpárala kožu. Po kúskoch mu odrezávala jednotlivé časti tela. Mučila ho. Kričal, strašne kričal. Plakal, prosil, no ja som akoby nepočula. Bolo to síce kruté, ale nič prekvapivé. To najhoršie prišlo, keď som si zrovna pomyslela, kde sú tie jeho časti tela. Naplo ma a začala som prudko vracať. Nemohla som uveriť tomu, čo som spravila. Všetko to šlo zo mňa von. Teraz som sa začala už naozaj báť. Pretože to, čo sa mu stalo som nemala na svedomí ja, ale niečo, čo ma úplne ovládlo a to sa mi vôbec nepáčilo.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu