16. Život mŕtvych... Začiatok konca

Pomaly som si začala uvedomovať, že sme ostali len traja. Že sa mi moja moc už nevráti. Že som ovládaná niečím úplne iným. Čoraz častejšie som sa zrazu prebudila na inom mieste, len matne si spomínajúc, čo som vykonala. Ten, kto sa raz za čas zatúlal sem do hôr, nevyšiel odtiaľto živý. Ja spolu s niečím, čo som nebola schopná identifikovať, sme zabíjali nemilosrdne. Prestala som sa brániť. Už ma neodpudzovalo to, že vždy, keď som niekoho zabila pod vplyvom neznámeho, som obeť bez štipky odporu dostala do seba. Keď som sa prebudila z apatie, už som nevracala, nedesila sa. Len som sa postavila a robila, akoby sa nič nestalo. Bolo mi to skutočne jedno. Bola som akoby závislá. Všetko sa mi vracalo. Nevadilo mi, že ma niečo ovláda. Tak ako droga ovládala mladých, z ktorých ostali už len dvaja. Cítila som však, že to tak dlho neostane. Nemýlila som sa. Znova som sa prebudila na studenej dlážke. Posadila som sa a sústredila sa na video, ktoré sa mi prehrávalo pred očami. Na vraždu Mareka.

Pomaly som prišla pred jeho dvere. Zaklopala som, čo som nikdy predtým nespravila. Neočakávala som odpoveď. Vošla som dnu. Marek práve sedel na zemi a snažil sa vpichnúť si do žíl obsah striekačky. Letmým pohľadom som zhodnotila, že je tam toho príliš veľa. Chcel sa zabiť. Vytrhla som mu ju z ruky a rozšliapla na dlážke. Priblížila som sa k nemu a prinútila ho upriamiť na mňa pohľad. Bol bezvýrazný. Nič sa ho nedotýkalo. Netrápilo ho, čo s ním urobím. Usmiala som sa. Vedela som, že čoskoro ho to zaujímať začne. Všetko, čo som robila bolo automatické, ako mi to kázalo to niečo vo mne. Podišla som k zrkadlu a rozbila ho päsťou. Videla som potôčiky krvi na mojej ruke, no nevnímala som ich. Zobrala som najväčší črep a vrátila sa k Marekovi. Začala som mu vyrezávať kožu. Bavilo ma to. Vznikali rôzne obrazce, ktoré som lepila na stenu. keď už nebolo na ňom čo vyrezávať, vnikla som rukami do jeho vnútra a vyťahovala odtiaľ jednotlivé orgány. Všetky som hádzala o stenu. Všade ostávali krvavé šmuhy. Spokojná som sa postavila a zasmiala.

Tušila som, že toto nebola len tak obyčajná vražda. Niečo sa mi nevybavilo. Nevedela som však čo. Prinútila som sa postaviť a vrátiť sa do Marekovej izby. Naozaj boli všade na stene kusy kože, boli pribité klincami. To som nevidela. Zvyšky Mareka viseli na obrovskom klinci. Všetko tu zapáchalo. Bolo cítiť rozklad tela. Lenže predsa nemohlo ubehnúť toľko času, aby sa telo začalo rozkladať. Všimla som si, že krv je zaschnutá. Pozrela som na svoje ruky, ktoré mali byť doráňané od zrkadla, no videla som len nejasné jazvy. Podišla som k stene a zazrela svoj odraz. Rozšírené zreničky. Cítila som, ako začínam mať abstinenčné príznaky. Začala som sa potiť a triasť. Preboha! Neistým krokom som prešla k digitálnym hodinám, ktoré som tu predtým nikdy nevidela. Bol na nich čas 00:23. Čo bolo ale oveľa dôležitejšie, dátum bol o tri mesiace starší. To by ale znamenalo, že niekto mi neustále dávkoval drogu. Teraz som aj ja závislá. Kto to ale mohol byť? Alebo žeby som to bola sama pod vplyvom toho ducha? Lenže doteraz som si vždy spomenula, čo sa so mnou dialo počas toho tranzu. Musel to byť niekto iný. Niekto živý. Človek. Tackavou chôdzou som sa dostala až k izbe mojej sestry. Ak ubehli tri mesiace, musí byť mŕtva. Vošla som dnu. Nebola tam! Ale kde teda je? Vtom som zacítila tlak injekčnej striekačky. Niekto mi zasa vpichol drogu. Z posledných síl som sa otočila. Bola to Saša...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu