21. Život mŕtvych... Znovuzrodenie

(o dva roky neskôr)

Môj život sa za uplynulé dva roky veľmi zmenil. Bol obyčajný. S obyčajnými starosťami, radosťami. Mala som prácu a dokonca aj manžela. Možno sa to zdá neuveriteľné, no bolo celkom prirodzené zaradiť sa do každodenného života. Lukáš bol muž, ktorý bol celkom obyčajný. V ničom nevynikal. Bol to muž, po ktorom som v kútiku srdca túžila aj vtedy, keď som nebola človek. Teraz som ho našla. A žijem si ten svoj život. Občas mám však obavy. Že sa stane niečo, čo znova naruší krehkú rovnováhu môjho Ja. Často ku mne doliehajú dotieravé hlasy a zvuky. Potichu mi šepkajú, aby som bola znova tá, ktorá to má všetko pod kontrolou. Ktorá je mocná. Ktorá zabíja. Tie hlasy sú však veľmi tiché a nedokážu ma ovplyvniť. Našťastie.

„Dobré ránko, zlatko.“ prihovoril sa mi Lukáš v jedno sobotné ráno a pobozkal ma. Usmiala som sa a bozk mu opätovala.
„Musím ísť do práce, srdiečko. Zrejme sa vrátim až neskoro večer. Niečo sa tam stalo.“ povedal a uhol môjmu obviňujúcemu pohľadu. „Ale, povedal si predsa, že dnes budeš so mnou.“ zatiahla som plačlivo. Len pokrčil plecami, obliekol si sako, znova ma pobozkal a odišiel. Vzdychla som si. Bol zvláštny.
Večer som len sedela doma a cítila sa veľmi osamelá. Rozhodla som sa prekvapiť Lukáša. Veselo som sa zasmiala. Obliekla som sa vybrala sa za ním. Výťah pomaly stúpal na príslušné poschodie. Zrazu som mala zvláštny pocit. Znova tie dotieravé myšlienky o minulosti. Teraz však boli akési zreteľnejšie. Musím to premôcť. Konečne som zastavila. Dvere sa otvorili. Niečo mi celkom jasne hovorilo, že by som tam nemala ísť. Potriasla som hlavou a vystúpila som. Váhavými krokmi som sa blížila k dverám na Lukášovej pracovni. Ani ma nenapadlo zaklopať. Jednoducho som pootvorila dvere. Najprv som nič nevidela, len zaregistrovala akýsi pohyb v rohu. Bola tam tma. Siahla som rukou po vypínači. Všetko vo mne stuhlo. Ostala som stáť ako obarená. Nemohla som tomu uveriť. To predsa nie je možné. Veď je mŕtva!

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu