„Dobré ránko, spachtoš.“ povedala napriek tomu, že bolo neskoré popoludnie.
„Prišla som ti dať ďalšiu lekciu.“ Vedela som, čo to znamená. Prenikala do mojich myšlienok. Tieto chvíle sa nedali vydržať. Dostavovali sa obrovské výčitky svedomia, no takisto aj chuť zabíjať. V duchu som sa pripravovala na ďalší útok, keď vtom Saša spadla na zem. Prekvapene som pozrela na zem. Pomaly sa posadila a dívala sa na mňa. Bol to však iný pohľad, než ten, čo som vídavala posledné týždne. Toto bol pohľad mojej sestry. Tej ozajstnej. Zmätene zažmurkala. Nechápavo sa obzerala, akoby nevedela, kde je. Potom ma zazrela. Pozrela mi do očí. Tvár sa jej stiahla do bolestnej grimasy.
„Katka?“ spýtala sa plačlivo. Pomaly a váhavo som prikývla.
„Bolí to, moc to bolí. Pomôž mi, prosím. On ma chce dostať. Chce, aby som ho poslúchala. Chce ti veľmi ublížiť. Katka, pomôž.“
Prekvapene som na ňu pozerala. Nebola som schopná slova. Teraz som už nechápala naozaj nič. Žeby až teraz, po všetkých tých rokoch. Po tom, ako sme sa odsťahovali do toho domu hrôzy, žeby až teraz to bola prvýkrát naozaj moja sestra? Skôr než som sa stihla spamätať, Sašina tvár sa zmenila. Znova tam bol chladný pohľad. Bez slova sa zdvihla a vyšla z izby. Myšlienky som mala rozlietané. Akákoľvek súvislosť mi unikala. Ľahla som si a snažila sa rozumne uvažovať.
‘Si slabá. Budeš silnejšia len vtedy, ak niekoho zabiješ. Tvoja sestra už je dávno mŕtva. Som tu len ja. A ty ma budeš poslúchať. Budeš zabíjať. Inak ťa budem zožierať, kým sa nezblázniš. Kým sa nepriznáš. Vieš to sama veľmi dobre. Tak sa nebráň. Urob, čo ti kážem.’
Znova to urobila. Ešte párkrát a nebudem schopná odolávať. Nedalo sa to. Všetky tie veci, čo mi lietali hlavou boli až príliš jasné, lákavé. Nie som dosť silná. Nejako sa však musí dať vyhnať to zlo. Je predsa mojou povinnosťou vrátiť pokoj duši mojej mŕtvej sestry.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
chiflada
2. 2.febuára 2008 19:22
dalej dalej dalej
Napíš svoj komentár