29. Život mŕtvych... Moja dcéra

Prešlo dosť času. Netušila som, že to bude až tak zložité niekoho nájsť. Samozrejme, že sa mi to podarilo. Bolo k tomu treba troška logiky a veľa peňazí. Ale teraz už som vedela, kde je. Kde je moja dcéra. Týždeň som sa odhodlávala. Možno to malo byť pre mňa jednoduché, keďže som predtým zabila toľko ľudí. Ale predstava, že vyhľadám svoju dcéru a následne ju zabijem, ma netešila. Bola som zúfalá. No vedela som, že to musím spraviť. Bolo to o to horšie, že bola ešte len dieťa. Dieťa, ktoré možno o ničom nevie, ktoré možno ani nevie, že má inú matku. Žila s ľuďmi, o ktorých si pravdepodobne myslela, že sú jej rodičia. A ja som sa ju chystala zabiť. Znova som prehltla slzy a zaklonila hlavu, aby sa mi nezačali kotúľať po lícach. Zhlboka som sa nadýchla. Nemám na výber. Buď zomriem ja alebo ona. Vtedy to na mňa doľahlo celou silou. To radšej ja. Keď som si uvedomila, kam som práve prišla, k akému záveru, pochopila som, že až v tejto chvíli som to znova ja. Až teraz. Nebála som sa. Dokonca som sa troška usmiala. Teraz som bola spokojná. Zomriem ja a nebude kvôli mne umierať moja vlastná krv. Pomaly som sa postavila a vykročila von. Pri dverách som sa obrátila. Bola som si istá, že viac sem už neprídem. Zavrela som za sebou. Šla som tam, kde ma viedli nohy. K útesu. Hlavou mi vírilo množstvo myšlienok. Ani jednu som však nemohla zachytiť. Proste sa to stane, nič zvláštne, nič neobyčajné. Povzbudená som pridala do kroku. Bola som už takmer tam. Rozbehla som sa, no hneď aj prudko zastavila. Na okraji toho útesu som zbadala siluetu. Niekto sa tam krčil a pozeral dolu. Pomaly som podišla až k tomu neznámemu. Nezdalo sa, žeby ma zbadal. Položila som mu ruku na plece. Pomaly sa otočil. Netrvalo ani sekundu a bola som si istá, kto to je. Veľkými smutnými očami na mňa pozerala vlastná dcéra. Tak malá. No tie jej oči mi prezrádzalo veľkú silu a ešte niečo. Dospelosť. Nikdy som nevidela v detských očiach toľko rozumu, toľko staroby. Obviňujúco na mňa pozrela. Zrejme aj ona mňa spoznala. Otvorila ústa, ale nevyšiel z nich ani hlások. Znova na mňa pozrela, tentokrát s mierne ospravedlňujúcim pohľadom. Postavila sa. Chytila ma za ruku a znova sa pokúšala prehovoriť. Tenkým hláskom plným zármutku sa jej to nakoniec podarilo:
„Poďme domov.“
A tak sme šli.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu