Tak sa pokúsim opísať moje pocity aké som mala.
Btw priloženú pesničku som počúvala deň pred odchodom a absolútne ma vystihovala .
1. deň
Neverila som, celú cestu som neverila že je to naozaj že tento deň sa už nevrátim domov.
Že nebudem s kamarátmi .
Že už nebudem spať v mojej posteli.
Rednúť mi začalo keď som videla budovu so zamrežovanými oknami.
Keď otec podpísal papier že som v ich zodpovednosti.
Keď som mala poslednú minútu na rozlúčku a ja som mu nemala čo povedať .
Musela som si celý život napchať do dvoch kovových skriniek vystlaných novinami.
Musela som ísť do sprchy ktorú mi stopovali na 3 minúty.
V tedy som sa prví krát rozplakala s prerývanými vzlykmi ako plačú malé deti.
Keď som prví krát videla tie baby.
Zase som neverila.
Neverila som že s tými babami (prevažne s cigánkami) ja budem tráviť 3-4 mesiace.
Zavrela som si oči a priala som sa aby som sa zobudila .
Otvorila som oči a akurát vtom mi sloboda dala zbohom .
Ďalšie dni
Odmietala som jesť.
Odmietala som komunikovať.
Odmietala som dodržiavať denny program .
Ak som čakala lutovanie mohla som zabudnúť.
Rýchle som zistila že ak tam nechcem byť za otroka musím zmeniť správanie .
Musela som ponižovať iné baby , aj keď mi to bolo miestami ľúto.
Nevedela som sa zaradiť, nechcela som sa s nikým kamarátiť ani nikoho rešpektovať, dali ma na samotku .
Dni samotky
Tri dni .
Tri dni som tam bola sama a myslela som si že sa zbláznim .
Môj problém je že nerešpektujem autority .
A tam mi nič nepomáhalo.
Mohla som si kričať . Smiali sa mi .
Mohla som plakať . Smiali sa mi.
Mohla som triasť mrežami . Smiali sa mi .
Dni prispôsobenia .
Ráno 5:45 budíček.
Cvičenie.
Umývanie podlahy.
Raňajky.
Komunita.
Škola.
Obed.
Škola.
Terapie.
Autogénne cvičenia.
Komunita.
Večera.
Umývanie podláh, hajzlov, umývarky,. všetkého proste.
Sprcha . 3 minúty, ak som mala šťastie tak vydala aj teplá voda.
Pyžamá.
Komunita.
Spánok.
Takto asi vyzerali celé dni, žiadny voľný čas, žiadne vlastné názory, žiadne emócie. Za to boli tresty
Mimochody tresty tam boli za všetko, od utekania pochodbe , cez nedojedený obed, dokonca aj pozeranie sa cez zamrežované okno.
Mínus 10 bodov pokus o útek .
Ak vás to zaujme , tak napíšem pokračovanie.
Ak nie možno aj tak napíšem pokračovanie.
Tu som aj tak len zhrnula ako to vyzeralo.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
flussica
4. 3.marca 2012 23:14
Je to sila. Pokračovaniu by som sa nebránila.
2
Nie že by som sa nebránil, ale ak ťa to nezraňuje tak by som bol rád ak by si ho napísala. V opačnom prípade nie, určite to asi nie sú príjemné spomienky.
4
napíš pokračovanie, rozhodne... prípadne aj s kontextom prečo si tam bola?
6
Kedy bude pokračko?
A aký trest bol za nedojedenie obedu či pozeranie sa z okna?
A aký trest bol za nedojedenie obedu či pozeranie sa z okna?
Napíš svoj komentár