-Čakáš tu už dlho?
A ja som sa začervenala.
-Nie.. vôbec nie. Len teraz som prišla. A ďakujem..
Odpovedala som zahanbene.
-Prečo si sa chcel stretnúť práve tu?
Spýtala som sa, aby som začala debatu.
-S týmto miestom sa mi spája mnoho spomienok. Neviem či to vieš, ale tú kaviareň pomenovali po mojom starom otcovi. Tesne po jeho smrti.
Povedal smutne. Potom som si uvedomila, že Phil´s coffee nebola vždy Phil´s coffee.
-Tak to som nevedela. Smiem vedieť prečo ju pomenovali po tvojom starom otcovi?
Spýtala som sa.
-Starý otec raz zachránil Grantovi život.. a tak.. vlastne prišiel o ten svoj. Grant bol majiteľ kaviarne. Nevedel sa zmieriť s tým, že kvôli nemu prišiel starý otec o život. Tak sa potom rozhodol, že po ňom pomenuje to, na čom mu najviac záležalo. Svoju kaviareň.
Dopovedal Christian. Jeho oči sa topili v minulosti. A v spomienkach.
-To.. ma mrzí.
Nevedela som nájsť správne slová. Christian našťastie zmenil tému.
-Tak, kam chceš ísť?
Spýtal sa a na tvári mu zrazu trónila radosť.
-To je.. jedno. Ešte som nad tým nerozmýšľala.
-Myslel som, že by sme mohli ísť ku nám. Aby si videla, kde bývam odkedy sme sa presťahovali z Clevelandu.
Povedal s výrazom čakajúcim na odpoveď.
-Jasné..
Súhlasila som.
Nastúpili sme do Christianovho auta. Cesta netrvalo dlho. Christian si vybral trasu vedúcu cez les, takže som mohla obdivovať prírodu, ktorá sa pomaly chystala na zimný spánok. O chvíľu sme boli na mieste. Predo mnou stálo obrovské sídlo. Vidiecke sídlo. Honosné, vidiecke sídlo. Bola som v šoku.
-Váu.. tu bývaš?!
Spýtala som sa neveriacky. Christian sa zasmial.
-A čo si čakala? Dvor s voľne pobehujúcimi sliepkami?
Opäť sa začal smiať.
-Nie.. to nie.. Ale rozhodne som nečakala nič takéto.
Christian otvoril bránu a viedol ma chodníkom lemovaným farebnými kvetmi. Čudovala som sa, že sú tak krásne rozkvitnuté, keď bol začiatok novembra. Potom som usúdila, že sú asi umelé.
Interiér bol zariadený veľmi luxusne. Chvíľkami som si dokonca myslela, že nie som u starého kamaráta z detstva, ale že som na návšteve u prezidenta.
-Vyzerá to tu ako v Bielom dome.
Povedala som omámeným hlasom.
-Ale nepreháňaj..
-Nie.. vážne to tu tak vyzerá!
Začala som sa smiať.
-Ty už si niekedy bola v bielom dome, keď si toto dovolíš tvrdiť?
Spýtal sa Christian s úsmevom na tvári.
-Nie.. teda.. vyzerá to tu ako vo filmoch.
Opäť sa začal smiať.
Pomaly som podišla k nábytku z mahagónového dreva na ktorom boli vystavené fotky v zlatých rámikoch. Na jednej fotke bolo malé, asi ročné dieťa. Malo svetlé vlásky, tmavé očká a namiesto pier ružový púčik.
-Kto je to?
Spýtala som sa nežne.
-No.. to je Catherine. Vyzerá nevinne, však?
-Catherine? Myslela som, že Catherine mala čierne vlasy.
Povedala som prekvapene.
-Postupom času jej vlasy stmavli.. rovnako, ako aj jej duša.
Na fotke, ktorá bola vedľa malej Catherine bol Christian, zrejme so starým otcom.
-Kto je ten muž na fotke?
Spýtala som sa.
-Starý otec.
Odpovedal.
-Vždy mi hovorieval „Tam, kde končí dúha, je ukrytý poklad.“ A ja som mu veril. Až neskôr som zistil, že je to len stará, rozprávková fráza.
Na tvári sa mu mihol krátky úsmev, ako náznak slnka na zamračenej oblohe. Ja som sa usmiala tiež. Nad vzácnou, detskou nevedomosťou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
majushka339
15. 11.novembra 2010 21:00
Super
3
tiež ma dostalo to subaru...to ti je iný pracháč
ale krásne si to napísala...tak duchaplne..like it
ale krásne si to napísala...tak duchaplne..like it
Napíš svoj komentár