Nenávidím sa hádať cez soc. siete. ACHHH
Komentuj
10 komentov
1
superpinkhero
22. 3.marca 2018 01:22
Celkovo komunikácia cez sociálne siete je ACHHh
2
@superpinkhero Veru. A to som mala asi v 16tich obdobie keď som si hovorila načo sa trepať von keď si môžeme písať z pohodlia domova. A teraz by som prešla aj stovky kilometrov za dotyčným len aby som nemusela riešiť nič cez net.
4
Všetko sa dá, len musí byť človek šikovný, tolerantný a reagovať s pochopením
všetko, čo Vás vyvedie z miery je len Vaše vlastné zrkadlo
všetko, čo Vás vyvedie z miery je len Vaše vlastné zrkadlo
6
@1topsecret - V minulosti som mal dojem, že je mi to ukradnuté a tiež som to vnímal takto. Tiež som človek, ktorého by radšej nikde nevideli a nepočuli No vyskúšaj trénovať. Ak budeš s niekým nabudúce komunikovať a bude sa situácia hrotiť do starých koľají, tak si daj pauzu a popremýšľaj. Mal ten človek všetko čo ty? Vie ten človek toľko, čo ty? Som dostatočne empatická a píšem s pochopením? Môžeš tú ľudskú bytosť mnohému naučiť a ak bude poznať to, čo vieš ty, tak budete komunikovať s kľudom a porozumením. V živote mi to dáva veľmi zabrať a síce ti tu píšem filozofické omáčky, ale pravdou je, že doteraz to neviem. Zlepšujem sa krok po kroku, ale nie vždy to ide. Dokonca som mal voľakedy pocit, že od starších sa môžem viac naučiť, ale bol to omyl. Možno to tí ľudia naopak chcú, túžia po tom, aby si ich vytočila a chceli by toho oveľa viac, no ty im nedáš už ďalšiu možnosť. Ale to je na dlhú filozofickú debatu a zase by som ti zaspamoval toto tu. Ma odtiaľto ľudia vyhodia ak budem písať takéto dlhé články, ktorým skoro nik nerozumie
7
@majmarad My sme sa aj tak nepochopili.
Jediný môj problém je, že to nemám rada, pritom ľudia, s ktorými sa zvyknem občas pohádať, to robia radšej cez internet. Keď chcem s niekým viesť rovnakú diskusiu zoči voči tak už zrazu nikto nemá problém a nechce nič riešiť, lebo málokedy dokáže vysloviť tie veci, čo mu nerobí problém napísať.
A ďalšia vec je, že môžem písať akokoľvek s porozumením, ale stačí, že použijem resp. nepoužijem smajlíka a už sa osoba na druhej strane urazí a pod.
Pointa je, že ma to písanie prestáva baviť už. teda zatiaľ len s tými nesprávnymi ľuďmi. Stále existuje kategória vnímavých a nad vecou
Jediný môj problém je, že to nemám rada, pritom ľudia, s ktorými sa zvyknem občas pohádať, to robia radšej cez internet. Keď chcem s niekým viesť rovnakú diskusiu zoči voči tak už zrazu nikto nemá problém a nechce nič riešiť, lebo málokedy dokáže vysloviť tie veci, čo mu nerobí problém napísať.
A ďalšia vec je, že môžem písať akokoľvek s porozumením, ale stačí, že použijem resp. nepoužijem smajlíka a už sa osoba na druhej strane urazí a pod.
Pointa je, že ma to písanie prestáva baviť už. teda zatiaľ len s tými nesprávnymi ľuďmi. Stále existuje kategória vnímavých a nad vecou
8
Zapamätaj si, že ,,nesprávni ľudia,, nejestvujú. Aspoň toľko som sa v živote už stihol naučiť.
Očakávania sú sviňa a aj ja by som očakával smajlíka
Ješitnosť je moje druhé ja a nad vecou nie je skoro nikto, ani tí, ktorí si to často myslia. Každý jeden človek je zasiahnutý inak. Logicky, že to robia radšej cez net, si myslíš, že chcú dostať panvicou po hlave?
Ale aspoň sa čo to naučíš. To nie je nikdy na zahodenie. Čeliť vlastným názorom a strachu dokáže len minimum bytostí.
Očakávania sú sviňa a aj ja by som očakával smajlíka
Ješitnosť je moje druhé ja a nad vecou nie je skoro nikto, ani tí, ktorí si to často myslia. Každý jeden človek je zasiahnutý inak. Logicky, že to robia radšej cez net, si myslíš, že chcú dostať panvicou po hlave?
Ale aspoň sa čo to naučíš. To nie je nikdy na zahodenie. Čeliť vlastným názorom a strachu dokáže len minimum bytostí.
9
@majmarad alebo si šetriť výčitky, nepekné veci a dobré argumenty na diskusiu zoči voči. moj problem by bol tym vyriešeny
10
@1topsecret - nevyriešilo by sa nič. V komunikácii zoči - voči totiž figuruje oveľa viac premenných a možno by si tým ľuďom dokonca ublížila. Treba skôr hľadať cestu. Nie všetci totiž dokážu vidieť svet farebne a chcú poznať pravdu.
Boli raz dvaja muži a obidvaja boli vážne chorí. Bývali spolu v jednej malej izbe vo veľkej nemocnici. V izbičke bolo len jedno okno, ktorým ste mohli vidieť okolitý svet. Jeden z mužov smel v rámci svojej liečby hodinu denne sedieť na posteli. Jeho posteľ stála pri okne. Ale ten druhý musel po celý čas ležať vystretý na chrbte.
Každé popoludnie, keď muža pri okne na hodinu podopreli, trávil čas tým, že opisoval, čo vidí cez okno. Okno viedlo rovno do parku s jazerom. Po jazere plávali kačky a labute a deti na brehu ich kŕmili chlebom alebo si púšťali lodičky. Zaľúbení sa prechádzali ruka v ruke pomedzi stromy, boli tu kvety a trávniky, na ktorých ľudia hrali softbal. A vzadu za korunami stromov bol krásny výhľad na panorámu mesta.
Muž ležiaci na chrbte počúval toho druhého, ktorý opisoval, čo vidí a vychutnával každé jeho slovo. Počúval, ako jedno dieťa skoro spadlo do jazera a aké krásne sú dievčatá v letných šatách. Mužovo rozprávanie bolo také presvedčivé, že ten druhý prežíval všetko tak, akoby bol naozaj videl, čo sa deje vonku v parku.
Jedného krásneho odpoludnia však ležiacemu mužovi napadlo: prečo muž ležiaci pri okne môže vychutnávať všetok pôžitok z toho, čo sa deje za oknom? Prečo on nemá takú možnosť? Cítil sa síce zahanbene, ale čím viac sa snažil zahnať tieto myšlienky, tým viac túžil vymeniť si miesto. Urobil by pre to všetko! Raz v noci, keď uprene hľadel do povaly, druhý muž sa zrazu prebudil. Kašľal a lapal dych a snažil sa dočiahnuť na tlačidlo, aby privolal sestričku. Muž ho však len pozoroval a ani sa nepohol dokonca ani vtedy, keď počul, že ten druhý prestal dýchať. Ráno sestrička našla muža pri okne mŕtveho a potom jeho telo potichu odviezli preč. Keď sa to mužovi, ktorý zostal v izbe, zdalo už vhodné, požiadal, či by ho nemohli premiestniť na posteľ pri okne. A tak ho presťahovali, uložili ho do postele a urobili mu pohodlie. Vo chvíli, keď všetci odišli, oprel sa o jeden lakeť, bolestivo a namáhavo a zdvihol sa, aby sa pozrel von oknom...
Za oknom bol holý múr...
Boli raz dvaja muži a obidvaja boli vážne chorí. Bývali spolu v jednej malej izbe vo veľkej nemocnici. V izbičke bolo len jedno okno, ktorým ste mohli vidieť okolitý svet. Jeden z mužov smel v rámci svojej liečby hodinu denne sedieť na posteli. Jeho posteľ stála pri okne. Ale ten druhý musel po celý čas ležať vystretý na chrbte.
Každé popoludnie, keď muža pri okne na hodinu podopreli, trávil čas tým, že opisoval, čo vidí cez okno. Okno viedlo rovno do parku s jazerom. Po jazere plávali kačky a labute a deti na brehu ich kŕmili chlebom alebo si púšťali lodičky. Zaľúbení sa prechádzali ruka v ruke pomedzi stromy, boli tu kvety a trávniky, na ktorých ľudia hrali softbal. A vzadu za korunami stromov bol krásny výhľad na panorámu mesta.
Muž ležiaci na chrbte počúval toho druhého, ktorý opisoval, čo vidí a vychutnával každé jeho slovo. Počúval, ako jedno dieťa skoro spadlo do jazera a aké krásne sú dievčatá v letných šatách. Mužovo rozprávanie bolo také presvedčivé, že ten druhý prežíval všetko tak, akoby bol naozaj videl, čo sa deje vonku v parku.
Jedného krásneho odpoludnia však ležiacemu mužovi napadlo: prečo muž ležiaci pri okne môže vychutnávať všetok pôžitok z toho, čo sa deje za oknom? Prečo on nemá takú možnosť? Cítil sa síce zahanbene, ale čím viac sa snažil zahnať tieto myšlienky, tým viac túžil vymeniť si miesto. Urobil by pre to všetko! Raz v noci, keď uprene hľadel do povaly, druhý muž sa zrazu prebudil. Kašľal a lapal dych a snažil sa dočiahnuť na tlačidlo, aby privolal sestričku. Muž ho však len pozoroval a ani sa nepohol dokonca ani vtedy, keď počul, že ten druhý prestal dýchať. Ráno sestrička našla muža pri okne mŕtveho a potom jeho telo potichu odviezli preč. Keď sa to mužovi, ktorý zostal v izbe, zdalo už vhodné, požiadal, či by ho nemohli premiestniť na posteľ pri okne. A tak ho presťahovali, uložili ho do postele a urobili mu pohodlie. Vo chvíli, keď všetci odišli, oprel sa o jeden lakeť, bolestivo a namáhavo a zdvihol sa, aby sa pozrel von oknom...
Za oknom bol holý múr...
Napíš svoj komentár