a vietor času byť krutý vie
cítim,
vidím to v očiach ľudí,
že minulosť dnešok s hrôzou zrie.
Stret titanov-hýbateľov nebezpečným sa byť zračí
lež človek plazom do chudoby mrie
a diabol ručí:,, Nech sa páči!"
Veru že ten úškľabok odporný
na výsmech nosený
je odrazom
zrkadlom nám postavený.
Veď kto iný na duši dnes nosí?
Každá odetá do plášťa slepoty
čo tmu si vidieť prosí.
Špinavé kvapky rosy
váľajú sa tam pri snoch dní našich,
a sledujú to blúznenie vôkol.
Tie slzy matky vsadenej do okov
nehybnej a pečlivej
budú tam začiatkom
vzbury jej hrozivej.
Lež matka neudrží dlho na utrpení oči:
utrpení ratolestí samotnej jej
čo len vďaka honbe mamona
stavajú sa sebe voči.
Kde sú tie krásy, ktoré železo minulosti ešte cvendží?
Zmizli snáď tak ako čas sám beží?
Nie.
Tam kde padli kvapky rosy
im posledné zbohom znie
a zodvihnúť ich dnes,
by mi bolo asi hriech.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
nenavidim
15. 7.júla 2014 23:54
pači sa mi, len tak dalej!
Napíš svoj komentár