Bol som v pohode. I keď iba na mieste, ale som aspoň stál. Ty si ale bola smutná. Tak som ťa chcel z toho smútku vyliečiť a dokázať ti na perách udomácniť úsmev. A myslím, že sa mi to aj podarilo. Škoda len, že platí to známe: za dobré nečakaj dobré. A tak si ma spravila smutným.
Čert to ber! Aj v smútku je niečo krásne... Smutnokrásne. Rád by som trpel za teba, keby bolo treba. Ale keď človek trpí, malo by mať zmysel trpieť. Prepáč, ale ja ten zmysel momentálne neviem nájsť...
Z duše nenávidím krátke lásky. Krátke lásky, ktoré trvajú večne. Radšej by som nemiloval. Radšej by som bol kameň, ktorého aspoň cez deň zohreje slnko; a nie byť človekom, ktorého dňom i nocou chladí zvnútra tmavé prázdno. Bez hviezd. Bez mesiaca. Bez slnka.
A tak pijem víno, aby som primiešal trocha pravdy do toho veľkého klamstva, ktoré je všade okolo nás.
Sám si otváram fľašu. Sám si nalievam. Sám si pripíjam. Sám... sa opitý snažím zaspať. A už teraz sa bojím prebudiť. Do prázdnej izby s boľavou hlavou a typicky smädný po opici. Prečo...
Pre vlastnú blbosť. Preto...
Tak ti gratulujem a verejne uznávam: áno, možeš mať každého, koho práve chceš. Môžeš sa dovoliť tomu, kto si ťa kedysi zakázal, len pre jeho slabosť.
Aké je relatívne, niekoho si zakázať... ba priam komické.
Zamiloval som sa do niekoho úplne iného, koho teraz strácam...
Prečo si bola na začiatku niekto úplne iný? A teraz ťa nepoznávam... Tak rád by som ťa chcel späť. Takú, do ktorej som sa kedysi dávno bol zaľúbil...
... a tak začínam mať strach, že milujeme iba vlastné sny...
Vlastnými rukami si trhám hruď. Aj sám si dokážem srdce vytrhnúť. Z výšok ho hodiť na zem. Rozbiť, rozšliapať, zadupať do blata. Na to ťa, láska, nepotrebujem.
A ako pietnu spomienku na city, zapáliť sviečku a trúchliť. Bez slov a bez pocitov.
A tak sa pýtam, kto z nás bol viac sebecký? Ja... či ty?
Takmer nahý bežím pomedzi padajúci sneh a doháňa ma vlastný tieň. V závese svojho zrýchleného dychu. So samovoľne padajúcimi slzami búcham na cudzie dvere a chcem kričať o pomoc, no hrča smútku, ktorá mi uviazla v hrdle mi to nedovolí. A tak sa iba pridrbane pozerám s uslzenými očami na poloprispatého neznámeho. A pritom nehľadám ľútosť.
... iba niekoho, kto by mi pomohol stlačiť spúsť...
Nepotrebujem ani tvoj súcit. Ani ospravedlnenie. Prepáč, ktoré nič nevyrieši... Človek nemôže mať všetko.
Tak si aj ty, prosím, konečne vyber, čo vlastne chceš...
A tak iba potichu kričím. A ozvena sa mi odráža z vnútornej strany hrude. Pulzujúca krv. Ktosi by ju mal vyslobodiť z hlúpych útrob môjho tela. Nech vsiakne do smädnej zeme. Prach som, na prach sa obrátim...
***
A na mesto pomali klesal súmrak. Ktosi odťal hlavy všetkým bielym tulipánom na lúke a zo zeme ostali do neba trčať iba prázdne stonky. Ako prázdne telá človečia. Bez duše. Bez srdca. Vždy sa nájde niekto, ktorý nebadane zničí to, čo iný dlho budoval...
Zničí... rovnováhu, sny... zbúra základy, poodstrihuje rozkvitnutým tulipánom hlavy... a s rehotom odíde. Bez výčitiek ďalej...
Možno to je ťažké pochopiť... ale nechcem sa učiť tisíc básní a v odraze zapadajúceho slnka si ich potom sentimentálne recitovať.
Nechcem v každej z nich hľadať pointu, stojí to príliš veľa síl.
Nechcem si pamätať všetky tie rými, pokúšať sa každú z nich precítiť...
A potom ich slaným ďažďom duše zabúdať.
Chcem vedieť iba jednu. Celú naspamäť. Nechať si rozplývať na jazyku jej rými, v tichu jej rytmus nechať znieť. V pulzujúcej vášni poslednú bodku precítiť. A kým nezaznie ostrý gong, chcem si ju v pamäti stále premietať.
... keď sa v človeku zrútia mosty, stráca kontakt s okolitým svetom a zostáva sám. Sám medzi ostatnými.
V úhľadne zabalenom balíku s krásnou, hrubou, červenou mašľou ma čakal tvoj darček. Chcela si mi dať niečo, na čo sa len tak nezabúda. A tak si mi darovala prázdno. To mi vraj nik nemôže vziať.
... tak mi po tebe zostalo to prázdno, ktoré ma teraz celého napĺňa.
... A tak sa z básne, ktorú som dávno túžil vedieť naspamäť, stal iba súbor prázdnych slov z nejakého dôvodu účelne zoradených.... na ktoré chcem teraz zabudnúť.
Kričím, kričím... čo možno najviac potichu...
***
Po stý krát zbohom...
Odišla si dávno, no ja aj tak stále verím, že sa ešte rozlúčiš. Že sa to nemôže skončiť iba tak – srdce trhajúcimi stonmi v agónii.
A potom ticho.
Tma. Čiernočierna. Bez pouličných lámp. Bez trblietavých snehových vločiek.
Od nikiaľ nikam...
Obhorené miesto v srdci. Popol.
... a chladná ľalia na mramorovom pomníku.
A potom človek ostáva sám... medzi ostatnými tak trochu stratený.
Po obvode srdca berlínsky múr a okolo desiatky nerozhodných. Kto chce kam?
... keď umrie láska ... človek niečo nenávratne stráca. Na pohreb príde sám. Neschopný plakať. Iba mlčí. A jesenné slnko mu nepríjemne pichá do očí.
Na pohrebe bez hudby, bez kvetov a bez rozlúčky hodí na rakvu zopár črepov svojho srdca a skormútene odkráča preč v tesnom zástupe svojho (dočasne) vlastného tieňa.
Bez pompéznych rečí... bez sprievodu a odobierky.
Blankytové číre nebo. Aha, vidíš? Tam kdesi v diaľke, postavil som si farebný baldachýn. To aby som mal bližšie k tebe... Možno práve v ňom, sa raz stretneme. Uvarím ti čaj a ty si na horúcej šálke budeš ohrievať svoje studené, skrehnuté ruky. Budeš tak trochu prikrčená fúkať do čaju a horúca para ti bude zohrievať špičku nosa. A pery...
A potom ťa objímem, poviem ti, že si mi chýbala a všetko ti vyrozprávam. A budem sa ťa pýtať, ako ti je tam, kde práve teraz si... kým sa nezvečerie, alebo kým sa prvé slnečné lúče nenatlačia dnu.
Prečo niekto rozhoduje za nás, aby sme odišli tam, odkiaľ nie je cesty späť?... Bez spiatočnej letenky. Vraj all inclusive.
... ak by sa to jednoducho dalo, ja by som už dávno, prišiel za tebou.
Tak trochu ma láka doživotný all inclusive, a samozrejme ty. Môcť si zložiť starosti, bolesti a smútky v tvojom láskyplnom objatí...
... je smutné, že človek každým nádychom niečo stráca...
Prázdno prebdených nocí. Dúha premaľovaná čiernou pastelkou...
Ok, tak som tam, kde ste chceli, aby som bol... A teraz ma, prosim, vymažte zo systému. Ja doň nepatrím...
... iba jeden kláves... vraj "delete"... a bude všetko fajn.
m.t.
Blog
Komentuj
28 komentov k blogu
2
Veľmi pôsobivý článok. Naozaj, páči sa mi- pekne si to napísal...
4
buaaaaaaa
ani neviem, čo na to napísať. krásne krásne krásne, plakať plakať plakať :
ani neviem, čo na to napísať. krásne krásne krásne, plakať plakať plakať :
5
povedala som, že to bolo nádherné?
tú vetu o vymazaní zo systému budeme ignorovať...
tú vetu o vymazaní zo systému budeme ignorovať...
8
Dakujem...
... iba ma tak napadlo, kolko bolesti a smutku je treba pre trochu krasy...
... iba ma tak napadlo, kolko bolesti a smutku je treba pre trochu krasy...
9
ja ta z môjho systemu nevymazem... vymaz sa sam, ak chces, z akehokolvek systemu, ale v tom mojom to jednoducho nemôzes... a ja "delete" nestlacim...
pekne si to vymyslel... smutne a nestastne... ale pekne...
kde sme chceli, aby si bol?
pekne si to vymyslel... smutne a nestastne... ale pekne...
kde sme chceli, aby si bol?
11
hoci je to velmi smutne,musim povedat,ze si to zase ako vzdy naisal uzasne.....malo kto vie vsetko popisat tak neuveritelne ako ty
12
preco vzdy ked citam tvoje riadky, vzdy myslim ako ti to v tej hlave funguje ze das dokopy presne tieto slova? napada ma milion metafor, ani jedna sa vsak nevyrovna hociktorej z tvojich textov.. obmedzim sa len na jednu:
vino je len voda ktora mala stastie..pravda nie je v nom.. pravda byva vacsinou na etikete..
vino je len voda ktora mala stastie..pravda nie je v nom.. pravda byva vacsinou na etikete..
13
ja...neviem, co na to povedat...chcem nieco, vyjadrit svoj obdiv nad tym, ako si dokazal napisat tu krutu "pravdu" o laske....
ale neviem slovami...snad len spojenie: euforia citov - neurcitych, zmiesanych pocitov ostane tym, co doznie k tebe ako podakovanie...mozno moje podakovanie za donutenie opat sa vhlbit do nekonecnej myslienky...lasky... ...
nadhera
ale neviem slovami...snad len spojenie: euforia citov - neurcitych, zmiesanych pocitov ostane tym, co doznie k tebe ako podakovanie...mozno moje podakovanie za donutenie opat sa vhlbit do nekonecnej myslienky...lasky... ...
nadhera
14
silný blog..a krásny..
chcela by som knižku..takú, čo by si ty napísal a boli by v nej všetky tie pocity, ktoré vieš tak dokonale vložiť do slov..a čítala by som ju..dokola a dokola..ako tvoje blogy..
chcela by som knižku..takú, čo by si ty napísal a boli by v nej všetky tie pocity, ktoré vieš tak dokonale vložiť do slov..a čítala by som ju..dokola a dokola..ako tvoje blogy..
16
momentálne to hrá na moju citlivú strunu - to nešťastie čo si dal do jedného blogu, sa vo mne prekrúca ako keby ho bolo na tisíce... niektoré pasáže, sú ako vytrhnuté z môjho sveta... môjho života... bolo to krásne...smutnokrásne...
Ďakujem...
Ďakujem...
17
Boli to pocity mnohých z nás tak krásne a pravdivo napísané až to možné není. Neviem prečo ale pri takýchto silných blogoch mi vždy tečú slzičky po tvári aj keď sa to teraz nehodí veľmi pekné ale niekedy by som chcela aby niečo takéto ani nemuselo vznikať...
19
S posledným názorom v tomto blogu nesúhlasím, pretože si myslím, že pri tom, ako veľmi si ju miloval, ako je to cítiť z každého jedného slova a slabiky napísanej v týchto riadkoch, by si určite nechcel, aby trpela tak ako ty. Možno niekde v podvedomí, ale určite nie vedome...
Bodlo to, keď som si prečítala v mojej mailovej schránke, že si ma vymazal z priateľov, a tiež mi niekoľko chvíľ trvalo, kým som sa dostala k tvojim blogom. Teda tomuto jedinému, ktorý tu ostal... vymazanie zo systému. Teraz nad tým celkom úpenlivo rozmýšľam, či by niekedy nebolo celkom namieste sa nechať vymazať. Nie natrvalo, iba tak dočasne, a všetko si premyslieť...
Veľmi ma mrzí, že to dopadlo tak, ako to dopadlo, pretože to znelo tak, že si bol naozaj veľmi veľmi šťastný. Podobné situácie poznám z vlastného života. Aj ja sama som bola kedysi nezodpovedný človek, ktorý si chcel svojím egom občas dokazovať, že môže mať všetko. Bohužiaľ, my ľudia sme proste takí, asi nás nič nezmení...
Po čase človek dozrie a uvedomí si, že tá pravá krásna a ligotavá láska je to najdôležitejšie a najcennejšie čo máme, a prestaneme hľadať niečo ako "možnosť mať všetkých" alebo proste dokazovať si to... verím, že v tomto čase nebudeš vymazaný zo systému a natrafíš na nádhernú dušu, ktorá si už toho všetkého bude vedomá a daruje ti to, čo chceš... takú tú trochu večnú lásku, pretože úplne večné nemôže byť nič, ale aspoň ten pocit absolútnej oddanosti... pretože málokto minimálne z tejto stránky si to zaslúži viac ako ty.
Viem, že ti hovorím veľa slov a vlastne ani neviem, či budeš mať chuť si ich prečítať, ale proste musím. Milovala som vždy tvoje blogy, či už boli smutné, alebo zasnené, či veselé a plné lásky. V poslednej dobe som na ne nemala čas. Možno keby sme sa boli porozprávali, možno by niečo bolo trochu inak, ale nemyslím si to, v tvojom živote predsa nikto nemá možnosť niečo meniť, okrem človeka, ktorého naozaj miluješ. Je strašne kruté, ak cítiš, že toho druhého strácaš a vidíš, že jeho to vlastne poriadne ani nemrzí.
Dúfam, že zo systému sa nevymažeš. Poviem ti to tak, ty si možno vymazal z toho svojho systému nás, svojich priateľov, aby si si urobil takú svoju klietočku, v ktorej budeš ty a budeš si namýšľať, že si mimo všetkého diania, ale je to iba zdanie, ktoré sa po čase zase iba zrúti. Ja ťa do svojho systému zase raz budem musieť stopercentne pridať, priateľ môj, a ver tomu, že odteraz nebudeš odo mňa mať pokoja, aj keby si nebodaj vôbec neodpisoval, ani si moje slová nikdy neprečítal... dúfam, že budeš mať mimoriadne veľa sily a prebudíš sa do nového života, v ktorom bude na prvom mieste svietiť nádej, že nikdy nie je neskoro na to hľadať lásku, ktorá za to stojí...
Napriek tomu, že veľmi často máme pocit, že práve tá, ktorú sme stratili, bola tá pravá... ale povedzme si takto, ako sme ju potom mohli stratiť? Pravú by sme predsa nestratili až po hrob... toť môj názor...
Mám ťa rada m.t....
Bodlo to, keď som si prečítala v mojej mailovej schránke, že si ma vymazal z priateľov, a tiež mi niekoľko chvíľ trvalo, kým som sa dostala k tvojim blogom. Teda tomuto jedinému, ktorý tu ostal... vymazanie zo systému. Teraz nad tým celkom úpenlivo rozmýšľam, či by niekedy nebolo celkom namieste sa nechať vymazať. Nie natrvalo, iba tak dočasne, a všetko si premyslieť...
Veľmi ma mrzí, že to dopadlo tak, ako to dopadlo, pretože to znelo tak, že si bol naozaj veľmi veľmi šťastný. Podobné situácie poznám z vlastného života. Aj ja sama som bola kedysi nezodpovedný človek, ktorý si chcel svojím egom občas dokazovať, že môže mať všetko. Bohužiaľ, my ľudia sme proste takí, asi nás nič nezmení...
Po čase človek dozrie a uvedomí si, že tá pravá krásna a ligotavá láska je to najdôležitejšie a najcennejšie čo máme, a prestaneme hľadať niečo ako "možnosť mať všetkých" alebo proste dokazovať si to... verím, že v tomto čase nebudeš vymazaný zo systému a natrafíš na nádhernú dušu, ktorá si už toho všetkého bude vedomá a daruje ti to, čo chceš... takú tú trochu večnú lásku, pretože úplne večné nemôže byť nič, ale aspoň ten pocit absolútnej oddanosti... pretože málokto minimálne z tejto stránky si to zaslúži viac ako ty.
Viem, že ti hovorím veľa slov a vlastne ani neviem, či budeš mať chuť si ich prečítať, ale proste musím. Milovala som vždy tvoje blogy, či už boli smutné, alebo zasnené, či veselé a plné lásky. V poslednej dobe som na ne nemala čas. Možno keby sme sa boli porozprávali, možno by niečo bolo trochu inak, ale nemyslím si to, v tvojom živote predsa nikto nemá možnosť niečo meniť, okrem človeka, ktorého naozaj miluješ. Je strašne kruté, ak cítiš, že toho druhého strácaš a vidíš, že jeho to vlastne poriadne ani nemrzí.
Dúfam, že zo systému sa nevymažeš. Poviem ti to tak, ty si možno vymazal z toho svojho systému nás, svojich priateľov, aby si si urobil takú svoju klietočku, v ktorej budeš ty a budeš si namýšľať, že si mimo všetkého diania, ale je to iba zdanie, ktoré sa po čase zase iba zrúti. Ja ťa do svojho systému zase raz budem musieť stopercentne pridať, priateľ môj, a ver tomu, že odteraz nebudeš odo mňa mať pokoja, aj keby si nebodaj vôbec neodpisoval, ani si moje slová nikdy neprečítal... dúfam, že budeš mať mimoriadne veľa sily a prebudíš sa do nového života, v ktorom bude na prvom mieste svietiť nádej, že nikdy nie je neskoro na to hľadať lásku, ktorá za to stojí...
Napriek tomu, že veľmi často máme pocit, že práve tá, ktorú sme stratili, bola tá pravá... ale povedzme si takto, ako sme ju potom mohli stratiť? Pravú by sme predsa nestratili až po hrob... toť môj názor...
Mám ťa rada m.t....
20
Mato vrat si sem blogy....
To bolo pre mna vzdy niecim ze ked som prisla domov, uvarila si caj a potrebovala som svoju ,,drogu...´´ tvoje pocity preliate na papier...si ako clovek kotry dokaze slepcovi tak opisat svet ze az ma pocit ze vidi...
mozno ze aj kvoli tebe tu mnohi zacali vidiet. pis dalej.
zdvihni hlavu
vytrvaj
To bolo pre mna vzdy niecim ze ked som prisla domov, uvarila si caj a potrebovala som svoju ,,drogu...´´ tvoje pocity preliate na papier...si ako clovek kotry dokaze slepcovi tak opisat svet ze az ma pocit ze vidi...
mozno ze aj kvoli tebe tu mnohi zacali vidiet. pis dalej.
zdvihni hlavu
vytrvaj
21
ako si ich mohol vymazat teraz ked ta najviac potrebujem??
23
pan sprievodca, a .... kde mas blogy.... akead ami bolo tzko, mala som si co rpecitat.. takto tu mam clanaok, ktory prekonal mnoho veci, ale..... z neho sa bojim.... matko...
24
Teba nejde vymazat..
Ty si tu natrvalo zakoreneny, patríš sem.
Ty vieš, že pre mňa si niečo ako umelec. Umelec s obrovskými citmi a rozpadnutym srdieckom, co z tvojich blogov cítit..Teda myslim aj tych, ktore si vymazal.
Vzdy ked som citala tvoje blogy, som tusila, ze tvoj smutok prichadza prave z tejto strany, no vzdy som sa ta na to bala spytat, lebo som sa bala kladnej odpovede. Teraz ked ju uz viem, ti musim povedat, ze mam zase o dovod viac ta obdivovať, si silny clovek, tym, ze o tom vladzes pisat, co je pre tebe asi aj ulavou, ale na druhej strane to musi byt pre tebe aj velmi tazke.
Je mi luto, ze takato laska takto skoncila, aj ked viem, ze v tebe zije nadalej, ale ty uz nie si ten stastny ako kedysi, ale smutiaci a milujuci chlap.
Drz sa m.t.
A pis dalej, vylejes svoje srdce a mozno sa ti ulavi..aspon mierne..
Ty si tu natrvalo zakoreneny, patríš sem.
Ty vieš, že pre mňa si niečo ako umelec. Umelec s obrovskými citmi a rozpadnutym srdieckom, co z tvojich blogov cítit..Teda myslim aj tych, ktore si vymazal.
Vzdy ked som citala tvoje blogy, som tusila, ze tvoj smutok prichadza prave z tejto strany, no vzdy som sa ta na to bala spytat, lebo som sa bala kladnej odpovede. Teraz ked ju uz viem, ti musim povedat, ze mam zase o dovod viac ta obdivovať, si silny clovek, tym, ze o tom vladzes pisat, co je pre tebe asi aj ulavou, ale na druhej strane to musi byt pre tebe aj velmi tazke.
Je mi luto, ze takato laska takto skoncila, aj ked viem, ze v tebe zije nadalej, ale ty uz nie si ten stastny ako kedysi, ale smutiaci a milujuci chlap.
Drz sa m.t.
A pis dalej, vylejes svoje srdce a mozno sa ti ulavi..aspon mierne..
25
Wau..Ani som celu tu basen nedocitala,lebo mi uplne busi srdce,a tisnu sa mi slzy do oci.Dokonale si odrazil tvoje pocity,az ich ja citim niekde hlboko vnutri.Fantasticke..
A ..netrap sa..Pride ina,lepsia,pre ktoru budes cely svet.Vsetko,co sa stalo,stalo sa pre nieco.Asi ta niekde stale caka ta prava...
Viem,slaba utecha,ale tu ti pomoze hadam iba cas..
A ..netrap sa..Pride ina,lepsia,pre ktoru budes cely svet.Vsetko,co sa stalo,stalo sa pre nieco.Asi ta niekde stale caka ta prava...
Viem,slaba utecha,ale tu ti pomoze hadam iba cas..
27
...mesaice, možno aj viac ako rok som nejako nebol/nechcel/ignoroval to tu, ale velmi dobre sa to čítalo, až som rád, že som si to otvoril síce s nechuťou niečo čítať, len tak zo zvedavosti ale po prvých riadkoch už som sa nevedel odtrhnuť a tak som aj dočítal a naozaj birdz ešte neupadol uplne dokiaľ su aj takýto autori...
Napíš svoj komentár
..ale to sa bohuzial neda...alebo da sa ale len zbabelym sposobom..
na svete je tolko ludi kolko je problizne omrviniek v chlebe ...najprv si clovek povie,ze ved co,nic sa nestane,ked priskoro odtrhnem jednu omrvinku...ved je tam kopu inych..lenze potom si zacnu omrvinky trhat aj ostatni ludia a chlieb sa uplne rozpadne a nebude z neho nic.....
tak ako omrvinky drzia chleba pokope,tak aj kazdy clovek na svete ma urcitu ulohu a funkciu,ktoru musi splnit...a keby odisiel skor,ako mu je dane,tak by po nom ostalo prazdne miesto,ktore nedokaze zaplnit nik iny......