Zabíjam svoje osobné smútky opojným vínom
namiesto seba, hľadám chyby v každom inom...
Ako význam bodky na konci každej vety...
ako všetko minulé ... čo bolo predtým
ako žiť neustále dva paralelné svety...
ako byť diablom a tváriť sa byť svätý...
Akordy umierajúce v tme a tichu. Clivá pieseň bez slov... Hlboké tóny saxofónu... Gitara, ktorá sama hrá čo práve cítim... na chvíľu sa stáva zrkadlom mojej duše.
Všetko je fajn... ibaže môj svet, už nie je svetom. A pritom je všetko tak jednoduché... možno až triviálne...
A človek vždy nájde... musí nájsť niečo komplikované v tej triviálnosti, až kým sa to všetko neobráti proti nemu... a on... úboho začne mávať vopred pripravenou bielou zástavou na znak mieru... samého so sebou...
Nádych, výdych a potom už len ticho a tma...
Mám pocit, že som práve dosiahol vrchol dna.
Možno sa oplatí žiť...
... pre obsah listov, ktoré neboli nikdy odoslané
možno pre túžbu vďaka ktorej sa v tme stretnú nahé dlane
Pre slová... slová nikdy nepovedané...
... pre hynúce sny v rodiacom sa ráne (? )
Pre nekonečný tikot hodín pri zaspávaní... pre rieku sekúnd, ktoré o sebe dávajú hlasno vedieť... že sú nenávratne fuč (a my sa bezmocne rútime k svojmu koncu) až kým v hodinách nevypovie baterka... môže byť aj Duracell... všetko predsa raz musí skončiť, aj keď vydrží až päťkrát viac...a my sa vyslobodíme z labyrintu vlastnej duše... (alebo nás vyslobodí niekto iný? )...
Počítanie do päť... potom do sto... do tisíc... prepočítať sa do zázraku, ktorý všetko zmení...
Nadoraz až do dna. S horkosťou sĺz, ale s úsmevom gentlemana.... a škrípaním zubov.
A ptom smiech... nekončiaci... nekonečný... nezastaviteľný... nad vlastnou hlúposťou...
Do vína primiešam pár sĺz... nech je pravda (údajne) v ňom ukrytá ešte viac pravdivá...
Potichu a nahlas dávame vedieť svetu, čo sa v našom vnútri ukrýva....
Možno človek nedokáže byť iným, ako v skutočnosti je... aj keď sám chce... veľmi chce byť iným... Umenie je mať rád človeka takého, aký je... nedokonalého, smiešne snažiaceho sa, hrajúceho... túžiaceho... snívajúceho... a napokon i umierajúceho.
Ako piesok tisíckrát pomedzi prsty presypaný
Ako láska... ktorá (vraj) hojí všetky rany...
Ako kontrast keď sú na bielom snehu vrany
ako vlastný život sám človekom naoko hraný
ako v knihe zabudnuté, nepozrené strany
ako pokus zbrúsiť inému v duši všetky hrany...
Pôžitkársky vychutnávam ďalší deň ako dúšok vína, kým nedosiahnem jeho dno a slnko začne oranžovým atramentom písať ma oblohu svoje zbohom....
Tak teda zbohom... bez ohľadu na to, že aj po rokoch mi stále doznieva tvoja chuť na jazyku...
Za každou vetou hlúpe STOP...
malý priestor, ktorý limitujú steny a strop...
Quis custodies ipsos custodes...
a spomienky umrú s nami... do jedného splynú včera a dnes..
A potom opäť vyjde slnko... a vietor rozfúka mraky... a tí po nás sa budú opäť tešiť slnku...
... ako báseň napísaná z abecedy bez písmen
ako do prázdna vyslovené milujem...
Ako kvapky ďažďové končiace ti na perách
Ako túžba, ktorá strieda strach...
Ako tucet ruží nechaných ti pri dverách
Ako srdce na ktorom zbĺkol prach...
Ako nálož krátko pred výbuchom...
ako asfalt roztúžený suchom....
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a hoci možno ty si zabudol... sú tu aj ľudia, ktorí na slová ako tieto... nikdy nezabudli... a čakali, kedy napíšeš zase niečo podobné...
len si dovolím povedať, že väčšina z nás čakala, že to bude šťastnejšie... ale aj toto bolo prekrásne. samozrejme, ako vždy!
I keď ty si už možno nepamätáš, ako veľmi sa mi to kedysi páčilo... a ako veľa a s radosťou som čítala tvoje blogy... je mi smutno trošku, že som si po takmer roku, čo som sa niečoho dočkala, musela počkať na niečo tak plné bolesti... :S